David Kuneš je civilným povolaním športový psychológ. Do hĺby duše však nenazerá len teoreticky, ale sám je aktívnym bežcom. Najradšej má dlhé horské behy, a tak nám mohol prezradiť, čo sa v hlave bežca odohráva po desiatkach hodín na trati.
Viackrát sa mi stalo, že nebežci sa ma pýtali, na čo myslím, keď bežím dve alebo tri hodiny. Pýtate sa to aj vy svojich klientov, alebo pýtal sa to niekedy niekto vás?
Túto otázku počúvam často nielen od klientov, ale aj od kolegov či spolubežcov. Mám s tým aj vlastné skúsenosti a do značnej miery to súvisí s tým, čo robí psychika počas behu. Pri ultrabehu sa totiž mení a to, čo sa v hlave objavuje, záleží na dĺžke behu. Na začiatku behu ľudia väčšinou riešia stratégie pretekov alebo niečo týkajúce sa samotného behu, prípadne veci, ktoré im zostali v práci či doma, napríklad, či nezabudli umyť riad. Toto sa objavuje zhruba prvé dve alebo tri hodiny. Potom však začne fungovať automatizmus, hlava sa vyčistí a vzniká v nej nový priestor.
Po úvodnej fáze premýšľania o občerstvovačkách a taktike prichádza zhruba po desiatich hodinách zmena. Začína klesať mentálna energia a často sa objavujú dookola sa opakujúce melódie, ktorých sa bežec nevie zbaviť. Tento jav opísal Oliver Sacks v knihe Muzikofília ako niečo, čo sa stáva pri monotónnych činnostiach alebo pohyboch. Pre niektorých bežcov je veľmi otravné, že tam beží stále tá istá slučka, ktorej sa nedokážu zbaviť. Mozog vtedy prepína, obmedzuje kognitívne procesy a sústredí sa len na tie najdôležitejšie veci. Bežec musí začať vedome venovať pozornosť tomu, ako regulovať motiváciu a udržať sa v behu.
Po 20 až 30 hodinách, zvyčajne počas druhej noci, sa kognitívne funkcie menia ešte výraznejšie v dôsledku fyzického vyčerpania, energetického deficitu a spánkovej deprivácie. Mozog začína robiť chyby v rozhodovaní. Mne sa často stane, že vynechám občerstvovačku alebo niekde zle odbočím. Existujú dva druhy chýb. Jedny sú tieto rozhodovacie a druhé sú emočné. Ani to nie sú chyby, ale začnem byť emočne citlivejší. Občas sa stane, že som náhle z niečoho dojatý alebo naopak nahnevaný. Je to úplne normálne.
Po viac ako 30 hodinách sa môžu objaviť halucinácie a dezorientácia. Sadnete si na občerstovačke a zrazu neviete, kde ste. Často ide o pseudohalucinácie. Nedávno to opisovala Rachel Entrekin, keď bežala preteky Cocodona 250. Zdalo sa jej, že beží po lebkách, ale vedela, že sú to v skutočnosti kamene. Nebola to teda priamo halucinácia. Psychika vtedy dostáva veľmi zabrať a myšlienkové pochody sa počas celých pretekov neustále vyvíjajú. Po úvodných dvoch až troch hodinách, keď ešte riešime problémy z domu, nastáva najlepšia fáza, keď sa hlava vyčistí a všetko ide „samo“ a je to super.
Záverečná fáza znie až nebezpečne pre zdravie bežca. Existujú stratégie, ako predísť únave mozgu?
Nedá sa jej úplne predísť, ale dá sa s ňou pracovať. Tento rok je mojou hlavnou stratégiou učiť sa, ako pracovať so svojou psychikou, lebo v tom mám medzery. Napríklad idem na tri dni do Álp, kde prvý deň trénujem a následne sa o druhej ráno zobudím a snažím sa prejsť okruh spamäti bez hodiniek a navigácie. Keďže mozog je ešte unavený a som nevyspatý, pracuje pod tlakom a učí sa správne rozhodovať. Samozrejme, mám so sebou telefón pre prípad potreby, ale učím sa takto fungovať. Dá sa to naučiť, ale nie je to jednoduché.
Keď sa pozrieme na štruktúru bežcov, existuje nejaká povahová črta, ktorá ľudí posúva od bežného vytrvalostného behu až k ultrabehom?
Existujú k tomu výskumy, aj sám som sa to snažil odhadnúť, ale myslím si, že nie. Progres býva prirodzený. Od piatich až desiatich kilometrov sa ľudia posunú k polmaratónu a niektorí si povedia, že skúsia aj maratón. Väčšina ľudí sa zastaví pri maratóne, pretože skúsenosť s ním býva drsná a nepríjemná, najmä s tým prvým. Len hŕstka ľudí sa rozhodne skúsiť viac. Povedia si, zvládol by som 50 alebo možno 100 kilometrov? A potom sa to už nabaľuje. Ťažko však konkrétne povedať, čo sú to za ľudia.
Pri ultrabehoch takmer nevyhnutne prídu rôzne telesné problémy ako otlaky, žalúdočné ťažkosti a podobne. S čím však ultrabežci najviac bojujú z psychologického hľadiska a čo ich dokáže zlomiť alebo deprimovať?
Do veľkej miery je to prepojené. Nedostatok energie môže vyvolať negatívne myšlienky, tie spustia negatívne emócie a následne sa odzrkadlia v tele, napríklad sa stiahne brucho a horšie sa nám dýcha. Hneď si poviem, panebože, zle sa mi dýcha, dnes to akosi nejde a rozbehne sa kolobeh, ktorý treba zastaviť. Pri kríze sú najhoršie negatívne myšlienky, keď začnem sám seba presviedčať, že na to nemám, že to nejde alebo o tretej ráno sa preberú niekde uprostred vysokých hôr a hovoria si: čo tu vlastne robím, veď mám doma rodinu, malé deti, prečo tu behám takéto „hovadiny“? Začnú spochybňovať svoju činnosť a to je psychicky veľmi nebezpečné. Nie každý bežec tieto negatívne emócie zvládne.
Čo by ste bežcom poradili – ako možno otočiť negatívne myšlienky na pozitívne?
Keď mám krízu, prvá vec, ktorú musím urobiť, je doplniť energiu. Dám si gél alebo tyčinku. Možno v polovici prípadov to vyrieši problém, keď sa cítim zle. Hlava reaguje na nedostatok cukru, takže sa vytvárajú negatívne slučky. Ak to do desiatich až pätnástich minút nezafunguje, treba spomaliť alebo zastaviť, rozdýchať sa a zistiť, čo sa so mnou deje. Tretia vec je, mať vopred pripravené krízové scenáre. Už pred behom si poviem, čo urobím, ak sa stane to alebo ono. Ak mám pripravené krízové scenáre, vyhodnotím si, čo sa deje. Bolia ma nohy? Jasné, nohy bolia vždy. Čo urobím? Na dvadsať-tridsať minút spomalím a zistím, či sa deje niečo horšie. Ak nie, skúsim znova postupne zrýchliť.
Až úplne posledná stratégia je práca s psychikou. Ak mám negatívne myšlienky, existuje niekoľko stratégií, čo s tým. Prvou je takzvaná stop technika. Znamená to, že sám na seba zakričím „stoj! prestaň!“, a keď to urobím viackrát, pomôže mi to prerušiť negatívnu myšlienkovú slučku a presmerovať pozornosť. Druhá možnosť je, že mám dopredu nacvičenú pozitívnu formulku. Poviem si, na toto som trénoval, toto už poznám. Ak si ich nacvičím dostatočne dlho pred behom, automaticky ich použijem na potlačenie negatívnych myšlienok. Ďalšia možnosť je fungovať popri negatívnych myšlienkach, hovoriť si, že tam sú, ale nezaujíma ma to. Dôležité je, nebojovať s tým, tváriť sa, že to neexistuje.
Veľmi dôležité je presmerovanie pozornosti na dych alebo dopad každého kroku. Musím sa sústrediť na niečo prítomné a dostať sa z hlavy niekam inam, aby sa nevracala k subjektívnemu neúspechu. Najväčším problémom je nemať plán. Od nejakej štvrtej-piatej hodiny prichádzajú mikrokrízy a v neskorších fázach mozog nefunguje na 100 percent, ale ak som pripravený, ako sa v danej situácii zachovám, som pripravený to prekonať. Ak to neviem, správam sa intuitívne a inštinkty vtedy môžu bežca zaviesť k zlým rozhodnutiam, napríklad k nesprávnemu určeniu tempa. Určovanie tempa podľa toho, ako sa práve cítim, je veľmi zlá stratégia, lebo pocit môže byť ovplyvnený tým, čo sa práve deje v hlave, čo sa deje na trati alebo či ma niekto predbehol.
Tento rozhovor si dočítate v aktuálnom vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý nájdete v každej dobrej PNSke.
