Patrí medzi najznámejších slovenských dídžejov, vypredáva veľké hudobné podujatia a elektronickú hudbu dostal aj na slovenské hrady. Miroslav Ecker, známy ako DJ EKG, v decembri 2016 prežil autonehodu, pri ktorej utrpel jedenásť zlomenín. Nasledovali mesiace rehabilitácií a postupný návrat k pohybu. Dnes je beh pevnou súčasťou jeho života. Nezaujímajú ho však osobné rekordy ani kilometre. Beh mu pomáha premýšľať, nachádzať psychickú rovnováhu a vytvárať nové projekty.
Otvorene nám porozprával o svojej životnej filozofii, odvrátenej strane úspechu, rodine, podnikaní aj o budúcnosti, v ktorej chce ešte intenzívnejšie prepájať beh s elektronickou hudbou.
V decembri 2016 ste prežili vážnu autonehodu, pri ktorej ste takmer prišli o život. Čo presne sa vtedy stalo a aké vážne boli vaše zranenia?
Bolo to 17. decembra 2016. Išiel som večer autom po rýchlostnej ceste R1 spolu s vtedajšou priateľkou a kamarátkou. Oproti nám sa v protismere rútilo červené Audi, ktoré do nás čelne narazilo v rýchlosti 150 km/h. Ja som išiel asi 130 km/h. Všetci traja sme utrpeli ťažké zranenia. Vodič druhého auta, ktorý mal podľa následných zistení v krvi takmer tri promile alkoholu, na mieste zomrel.
Aké boli vaše zranenia?
Ja som mal jedenásť fraktúr. Mal som zlomené všetky štyri končatiny, päť rebier a poranený chrbát. Nasledovalo niekoľko operácií a veľmi náročná rekonvalescencia. Lekári mi hovorili, že zotavovanie potrvá minimálne pol roka. Ja som si však zaumienil, že sa postavím na vlastné nohy oveľa skôr. A nakoniec sa mi to podarilo.
Ako vyzerala vaša cesta späť do života?
Keďže som mal poranený aj chrbát, musel som najskôr dva týždne iba ležať. Dostával som injekcie proti zrážaniu krvi. Bol som odkázaný na rodičov, ktorí sa o mňa kompletne starali. Museli ma dokonca kŕmiť. Dokázal som udržať lyžičku iba dvomi prstami. Pokiaľ si dobre pamätám, približne po troch týždňoch mi dovolili prvýkrát sa posadiť. Mal som vtedy strašné závraty.
Postupne som začal každé ráno chodiť na rehabilitácie. Asi po mesiaci a pol som sa dokázal postaviť a začal som robiť prvé kroky. Na to nikdy nezabudnem. Normálne som sa držal steny a snažil sa prejsť zopár metrov z izby do kuchyne.
Ako ste sa tak rýchlo dokázali rozhýbať a postaviť na nohy?
Začínal som veľmi krátkymi prechádzkami. Po takomto úraze má človek nesmierne stuhnuté svalstvo, ktoré potrebuje postupne rozhýbať a ponaťahovať. Preto bol pre mňa veľmi dôležitý strečing. Krátke prechádzky a vzdialenosti som postupne predlžoval, pomáhal si aj paličkami a veľmi veľa som sa naťahoval. Bolo to pomalý proces, ale zvládol som to rýchlejšie, ako sa očakávalo. Myslím si, že za tým všetkým je moja prirodzená pozitivita.
Vy ste však dokázali nielen chodiť, ale znova aj behať. Kedy sa to podarilo?
Normálne behať som začal až približne po roku alebo roku a pol od nehody. Dovtedy to bola predovšetkým chôdza, krátke prechádzky a strečing. Musel som byť trpezlivý. Bolo potrebné postupne na tom pracovať.
Zostali vám po nehode nejaké trvalé fyzické následky, bolesti a podobne?
Necítim bolesť samotných zlomenín, ale stále pociťujem stuhnutosť a bolesti nôh, predovšetkým, keď dlho stojím. Preto musím mať pri hraní veľmi pohodlnú obuv. Keď hrám troj- alebo štvorhodinové sety, používam bežecké tenisky. Môj najdlhší set trval dokonca dvanásť hodín a bez pohodlnej obuvi by som to nezvládol. Pamätám si obdobie, keď ma už po dvojhodinovom vystúpení tak veľmi boleli nohy, že som sa musel opierať o stenu.
Ďalším následkom je obmedzená pohyblivosť pravého zápästia, ktoré som mal zlomené. Nedokážem ho úplne ohnúť, čo ma obmedzuje napríklad v posilňovni pri benchpresse. To sú veci, ktoré si z nehody nesiem dodnes.
Ako ste na tom boli po psychickej stránke?
Nemám pocit, že by mi z nehody zostala nejaká výrazná psychická trauma. Samozrejme, bola to udalosť, ktorá zásadne ovplyvnila môj život. Ale nemám napríklad problém sadnúť si v noci za volant alebo sa nebudím zo spánku pre spomienky na nehodu. Skôr si myslím, že som to postupne dokázal spracovať a nastaviť svoju hlavu tak, aby ma táto skúsenosť neobmedzovala v každodennom živote.
Nemali ste teda strach sadnúť si za volant?
Nie, vôbec. Samozrejme, som dnes opatrnejší. Veľmi si dávam pozor, aby som nešoféroval unavený. Tiež považujem za absolútne zásadné nejazdiť pod vplyvom alkoholu. Minulý rok som sa dokonca zapojil do veľkej kampane, ktorá bola zameraná práve na túto problematiku. Ale vyslovene strach z jazdy autom nemám. Zmenilo sa však to, že dnes mám väčšie a bezpečnejšie auto, SUV. Bezpečnosť je pre mňa veľmi dôležitá a určite to tak zostane aj v budúcnosti.
Takáto udalosť však musí človeku zásadne zmeniť pohľad na život. Čo konkrétne zmenila vo vašom prípade?
Myslím si, že keď začne byť človek úspešný, chodí na neho veľa ľudí a vypredáva kluby, môže to istým spôsobom ovplyvniť jeho ego. A spätne si uvedomujem, že som mal obdobie, keď mi sláva trochu stúpla do hlavy. Veľmi som na tom uletel.
Autonehoda bola pre mňa obrovskou stopkou. Bral som ju ako výstrahu, že sa musím zastaviť a prehodnotiť, akou cestou idem. Zrazu som pochopil, že život nie je iba o vypredaných kluboch, úspechu a popularite. Môže prísť jediný okamih, ktorý to všetko zastaví. A ja som to vnímal ako znamenie, že takouto cestou už ďalej nechcem ísť.
Dnes už behávate pravidelne. Ako vyzerajú vaše tréningy? Máte nejaký systém alebo konkrétne ciele?
Ja k behu pristupujem trochu inak. Nemám nastavené, že musím odbehnúť určitý počet kilometrov alebo dosiahnuť konkrétne tempo. Keď idem na komunitný beh, zabehnem napríklad štyri alebo päť kilometrov. Inokedy si poviem, že pôjdem behať na tridsať minút. Keď je zima, využívame s manželkou bežecký pás, ktorý sme si kúpili domov. Je to pre nás veľmi praktická vec. Nesledujem však neustále čas ani rýchlosť. Beh pre mňa nie je ďalšou povinnosťou, pri ktorej by som na seba vytváral tlak.
Beh teda pre vás nie je o súťaži ani prekonávaní rekordov. Je to oddych?
Mám veľmi veľa práce. Venujem sa hudbe, marketingu, podnikaniu a popritom mám rodinu. Nechcem, aby bol beh ďalšou vecou, pri ktorej si budem hovoriť, že som dnes niečo nestihol alebo že som nesplnil svoj tréningový plán. Práve naopak. Beh mi pomáha vyrovnávať pracovné zaťaženie. Je to pre mňa priestor, v ktorom si dokážem vyčistiť hlavu. A predovšetkým mi veľmi dobre podporuje kreativitu.
Čo sa vám deje v hlave pri behu?
Odpozoroval som na sebe, že práve počas behu dostávam najlepšie nápady. Niekedy počúvam podcasty, ale inokedy nepotrebujem počúvať vôbec nič. Keď sa zaseknem pri nejakom projekte alebo neviem prísť na dobré riešenie, idem si zabehať. A počas behu sa mi zrazu začnú v hlave rodiť nové nápady. Dokonca si myslím, že niektoré zo svojich najlepších projektov som vymyslel práve pri behu. Pomáha mi aj pri náročných rozhodnutiach. Napríklad, keď som musel odmietnuť nejaké vystúpenie, hoci to bolo z podnikateľského hľadiska veľmi ťažké rozhodnutie, často som si to definitívne ujasnil práve počas behu.
Beh má pre mňa obrovský význam práve z psychického hľadiska. Samozrejme, je to aj pohyb, ale nechcem ho mať spojený s tlakom na výkon. Beriem ho ako priestor, v ktorom môžem rozmýšľať, inšpirovať sa a prichádzať na nové veci. Pre mňa sa beh rovná kreativita.
Čo počúvate, keď si predsa len vezmete na beh slúchadlá?
Veľmi rád počúvam podcasty a príbehy úspešných ľudí. Zaujíma ma, ako premýšľajú, aké chyby urobili a akým spôsobom sa dokázali posunúť ďalej. Vypočul som si už stovky podcastov. Z každého si zapamätám možno jednu alebo dve myšlienky, ktoré ma inšpirujú. Zaujímavé je predovšetkým počúvať príbehy ľudí, ktorí tiež začínali neúspechmi. Niekedy rozhodujú malé detaily, ktoré zmenia, a zrazu sa im začne dariť. Týmto spôsobom si postupne budujem aj vlastné myslenie.
Tento rozhovor si dočítate v aktuálnom vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý nájdete v každej dobrej PNSke.





