Pre špičkového ultrabežca Mariana Pavuka (51) nie sú stovky kilometrov len otázkou tréningu. Sú skúškou trpezlivosti, skúsenosti, hlavy a schopnosti rozlíšiť, kedy telo protestuje prirodzene, a kedy už varuje.
Po šesťdňovom výkone v Konstantinových Lázňach a štyroch dňoch sólo behu z Košíc do Bratislavy v rámci The Run Slovakia rozpráva o zážitkoch z pretekov, o únave, bolesti, o slávnom Spartathlone z vlaňajška, o rodine aj o tom, čo má preňho pri všetkých tých extrémnych pretekoch najväčšiu hodnotu.
Iba nedávno ste absolvovali ďalšie viacdňové preteky z The Run Slovakia z Košíc do Bratislavy. Neobávali ste sa, ako to zvládnete po predchádzajúcej veľkej záťaži na 6-dňovom behu v Konstantinových Lázňach?
Nebol som si celkom istý. Nemal som historickú skúsenosť s dvoma takými dlhými behmi v tak krátkom čase po sebe. Ale paradoxne pri ultrabehoch sa mi často stáva, že predchádzajúce preteky mi v tom ďalšom dokonca pomôžu. Keď idem dve stovky alebo dlhší 24-hodinový beh v rozostupe dvoch či troch týždňov, niekedy sa objaví niečo ako superkompenzácia. Hoci pri ultrabehu je to možno trochu nepresný výraz.
Tentoraz som však naozaj nevedel, čo mám od tela čakať. Od začiatku som do toho išiel s tým, že jednoducho musím dobehnúť do cieľa. Tak bola nastavená hlava. A počas celého behu som necítil žiadne fyzické obmedzenie, ktoré by mi bránilo bežať, alebo ma nútilo robiť niečo zásadne inak ako štandardne.
Ako ste sa cítili po dobehnutí do cieľa?
Dá sa povedať, že podobne, ako keby som odbehol maratón. Ľudia mi hovoria, že vyzerám na tvári pochudnutý, ale to je pri takomto výkone normálne. Človek sa dehydratuje. Aj keď má dobrý režim, štyri dni nedokáže udržať v tele toľko vody ako bežne. Ale prejde pár dní a znova to je tak ako predtým.
Divoké počasie na trati vás však muselo potrápiť.
Od začiatku bolo jasné, že počasie nebude jednotvárne. A presne tak to aj dopadlo. Malo to vplyv na výkon. Moja predstava bola, že by som chcel byť v cieli už v sobotu večer, ale práve pre poveternostné podmienky sa to nedalo. Prvý večer, približne na 95. kilometri, sa počasie výrazne zhoršilo. Začalo fúkať, pršať, prišli blesky. Keď sme boli vo Volkovciach, zastihla nás búrka, pri ktorej by nebolo rozumné pokračovať. Zostali sme teda spať v aute až do rána.
Na druhý deň z okolitých svahov tiekla voda a miestami sme sa doslova brodili. Neexistoval chodník ani cesta, išli sme vodou takmer po kolená. Potom sa počasie zasa zmenilo. Chvíľu bolo pod mrakom, neskôr prišlo dusno, teplo, výpek. Ďalší deň znova dážď a potom opäť slnko. Bolo to veľmi premenlivé.
Nestrácali ste pri neľahkých podmienkach motiváciu pokračovať?
Ja som tam nešiel súťažiť v klasickom zmysle. Išiel som ten beh dokončiť, prebehnúť ho ako výzvu. Ale keďže som súťaživý typ, sám na seba som vytvoril aj športový tlak. Cez prepojenie s Nadáciou ADELI som si stanovil časové limity. Ľudia prisľúbili určitú sumu a podľa môjho výsledného času ju mali násobiť. Ak by som dobehol pod 85 hodín, bol by to štvornásobok. Medzi 85 a 90 hodinami trojnásobok, medzi 90 a 96 dvojnásobok, nad 96 hodín základná suma.
Najvyšší cieľ som nesplnil, takže z tohto pohľadu by sa dalo povedať, že som to nedotiahol úplne. Ale vzhľadom na podmienky, počasie a terén som spokojný.
Práve táto dobročinná motivácia však zrejme rozhodla, že som v sobotu večer nezostal spať, aj keď sa mi chcelo, ale pokračoval som ďalej. Keď som prišiel do Modry, cítil som, že by bolo rozumné ľahnúť si a posledných 50 kilometrov dobehnúť v nedeľu.
Lenže to by znamenalo čas nad 96 hodín. Takže som si povedal, že je tu ešte vyšší cieľ, a išiel som ďalej. Siahol som hlbšie do zásob, možno trochu za čiaru, ale nie tak, aby to bolo zdravotne nebezpečné.
Iba dva mesiace predtým ste v Konstantinových Lázňach na 6-dňovom behu zvládli šialených 725 kilometrov a vytvorili slovenské národné maximum. Kde sa vo vás berie toľko sily? Ako sa pripravujete?
Popravde, nijako špeciálne. Keď sa pozriem na tento rok, od januára som tomu dával celkom slušne zabrať. Z tohto pohľadu to špeciálna príprava možno bola. Ale nebola cielená len na tieto konkrétne preteky. Vždy hovorím, že ultrabeh nie je o tom, čo človek natrénuje v poslednom roku. Je to o tom, čo buduje minimálne tri-štyri roky. Organizmus sa musí postupne dostať do stavu, v ktorom už začne tak vysokú záťaž zvládať výrazne lepšie.
Ja postupne zvyšujem objemy, počet pretekov a trénujem aj v únave. Po pretekoch si nedávam extrémne dlhú regeneráciu. Práve naopak, určitým spôsobom pracujem aj s únavou a až potom zaradím regeneračné okno. Telo sa učí, že aj keď ráno vstáva s pocitom, že nevládze, stále bude musieť fungovať.
Pri takom počte kilometrov a hodín musíte ísť aj cez bolesť. Ako poznáte, kde je kritická hranica, aby ste sa nezranili alebo nepretrénovali?
Pri ultrabehu človek zažije veľa bolesti. Kľúčové je rozlíšiť, čo je štandardná bolesť a čo je niečo výnimočné, čo môže signalizovať problém. Za roky, čo sa venujem behu, atletike a trénovaniu, poznám svoje telo celkom dobre. Pravidelne si robím testy, chodím na spiroergometriu, nechávam si brať krv. Mám teda aj objektívne údaje, ktoré mi hovoria, či je všetko v poriadku.
Zároveň si pamätám stavy, keď mi nebolo dobre. Keď sa neskôr dostanem do podobných pocitov, viem ich vyhodnotiť. Poviem si: “Toto poznáš, takto si sa cítil vtedy, keď bolo potrebné poľaviť alebo zmeniť tréning.”
Som veľký zástanca toho, aby sa behalo prirodzene. Nepotláčam bolesť liekmi, pretože chcem mať spätnú väzbu od tela. Nechcem ísť za hranicu toho, čo fyzicky zvládnem. Aj v minulosti sa mi stalo, že som dlhé preteky vzdal, pretože bolesť už prekročila hranicu, ktorú som považoval za bezpečnú.
Veľmi dôležitá je aj fyzioterapia. Raz mesačne prejdem rukami fyzioterapeuta, ktorý mi ponapráva veci, o ktorých som si myslel, že sú v poriadku. Povie mi: “Máš vyhodený členok, toto treba upraviť.” Často sú to drobnosti, ale keď s nimi človek behá dlho, môže si ubližovať vážnejšie.
Aké tréningové objemy nabeháte počas roka?
Mesačne behám približne 400 až 600 kilometrov podľa toho, aké preteky mám pred sebou. Ročne je to asi 5500 až 7000 kilometrov. Nikdy som nebol nad 7000. Nie som typ, ktorý by mesačne behal 800 alebo 900 kilometrov. Myslím si, že moje telo by sa tým dostalo za hranu už v tréningu a potom by som z neho nedostal výkon vtedy, keď ho potrebujem.
Nerobím ani monotónne dlhé tréningy. Keď si dám 30 alebo 32 kilometrov, nejdem ich v tempe 6:20. Skôr ich bežím medzi 4:30 a 5:00. Ak potrebujem pracovať na rýchlosti, rozdelím 35 kilometrov na dva alebo tri tréningy v jeden deň.
Tento rozhovor si dočítate v aktuálnom vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý nájdete v každej dobrej PNSke.
