BRATISLAVA 7. januára – Skúsenosti z minulosti podľa neho ukazujú, že prínosy veľkých športových podujatí sa systematicky nadhodnocujú, zatiaľ čo skutočné náklady vychádzajú najavo až s odstupom rokov. Platí to aj pre olympiádu, ktorá má šancu obstáť len vtedy, ak sa od začiatku opiera o pragmatický prístup a nie o honbu za prestížou či megalomanskú výstavbu.
Podľa analytika je základným predpokladom ekonomicky zvládnutej olympiády minimalizácia novej výstavby. Najdrahšie a zároveň najmenej úspešné zimné hry v histórii boli práve tie, ktoré sa spoliehali na rozsiahle budovanie nových športovísk a infraštruktúry. Extrémnym príkladom zostáva Soči 2014, kde náklady presiahli 50 miliárd dolárov a veľká časť kapacít po skončení hier stratila reálne využitie. Na opačnom konci spektra stoja hry ako Innsbruck 1964 či Salt Lake City 2002, ktoré vo veľkej miere stavili na existujúce športoviská a infraštruktúru. „Ak má olympiáda obstáť aspoň relatívne dobre, musí byť postavená na princípe čo najmenších nových investícií,“ upozorňuje Marek Malina z Portu.
#vlozeny_clanok_17772_sirka#Dôležitým faktorom je aj geografický a športový kontext. V prípade zimných olympijských hier 2026, ktoré sa uskutočnia v talianskom Miláne a Cortine d’Ampezzo, hrá v prospech organizátorov skutočnosť, že ide o regióny s dlhoročnou tradíciou zimných športov. Práve to znižuje tlak na výstavbu nových trvalých areálov, ktoré by sa po hrách mohli stať ekonomickou záťažou. Každá ďalšia stavba, ktorá nemá jasné využitie aj po skončení olympiády, totiž výrazne zvyšuje riziko, že celkové náklady prevýšia prínosy.
