Behá už roky a vďaka sociálnym sieťam motivuje k behaniu aj ľudí, ktorí ju sledujú. Reportérka denníka SME Zuzana Kovačič-Hanzelová opisuje, aké ťažké pre ňu bolo vrátiť sa k behaniu po úraze.
Kedy ste začali behať?
Keď som mala devätnásť rokov. Chcela som schudnúť. Začiatky boli však dosť ťažké. Keď som dobehla po prvú lampu, myslela som si, že zomriem. Každý deň som však išla o kúsok ďalej. Stanovila som si okruh, ktorý som nakoniec dokráčala. Ale podarilo sa mi schudnúť asi osemnásť kíl. S jednou prestávkou, keď som nemohla behať pre vyskočenú platničku v chrbtici, behám už štrnásť rokov.
Vaša motivácia na začiatku bola schudnúť a formovať si postavu?
Áno. Ale postupne to prinieslo ďalšie benefity. Po schodoch sa mi kráča ľahšie, mám lepšiu kondíciu a celkovo sa cítim sa lepšie. Na začiatku bolo mojim cieľom schudnúť.
Zmenila sa za ten čas vaša motivácia k behaniu?
Úplne. V devätnástich som nemala žiadny zhon. Keď som začala robiť novinárčinu, prišiel s tým súvisiaci stres. Zistila som, že behanie je mojou psychohygienou. Keď mám zlý deň, beh mi zlepší náladu. Endorfíny mi pomáhajú prekonať náročnejšie dni. Dnes je moja motivácia k behu, aby som sa cítila v pohode.
Ste súťaživý typ?
Vôbec. Môj muž behá na čas, meria si ho a záleží mu na tom. Ja si síce čas meriam v aplikácii, ale nezáleží mi na tom. Keď mi aplikácia zahlási, že idem tempom 7 minút na kilometer, nepridávam. Iba ma to zaujíma. Behám podľa toho, ako sa cítim. Nemám ani ambíciu sa zlepšovať, zvyšovať si počet kilometrov alebo zlepšovať si čas.
Rozmýšľate aj počas behania o práci, alebo si triedite myšlienky?
Využívam čas na to, že si niečo vypočujem. Niekedy sú to podcasty, inokedy hudba. Ale skôr mi beh pomáha nepremýšľať. Snažím sa myslieť len na svoj dych a sledujem, kde je môj pes. Ale poznám ľudí, ktorí počas behania vymýšľajú rôzne veci.
Behávate aj so psom?
Nie vždy. Zvyknem ho brávať, keď idem napríklad na hrádzu.
Aké to je behať so psom? Máte ho na vôdzke?
Mávam ho na voľno. Je to veľmi vychovaný, aktívny pes. Je mu jedno, či si chcem zabehnúť 20, 10 alebo 5 kilometrov. On si pobehuje a je v pohode. Keď behám, iba ho sledujem, či je v dohľade. Poznám bežcov, ktorí majú psa na vôdzke, ale mňa by to asi ani nebavilo.
V decembri ste si dali s ľuďmi, ktorí vás sledujú na sociálnej sieti, výzvu, že chcete odbehnúť 100 kilometrov. To je pre vás veľa či málo v rámci mesiaca?
Mala som kedysi výzvu 120 kilometrov na mesiac, a to už bolo na mňa veľa. Vtedy však išlo o charitatívny projekt. No bola som unavená. Spolu s cvičením toho bolo dosť. Ale neskôr sa mi ozvali ľudia, aby som dala novú výzvu, pretože ich to motivuje a chceli sa do niečoho zapojiť. Tak sme spravili vianočnú decembrovú výzvu. Znížila som to na 100 kilometrov. To mi prišlo ako reálnejší cieľ. Sto kilometrov za mesiac je pre mňa trochu viac ako bežne. Ale je to stále zvládnuteľné.
V jednom statuse ste napísali, že najradšej beháte v hnusnom počasí. To bolo myslené ironicky?
Nie. Behám vtedy rada, pretože nikto iný nebehá a som sama. Tak mi to vyhovuje. Lebo keď je krásne počasie, na hrádzi je milión ľudí. Jasné, že vtedy sa dobre behá, ale ja mám rada samotu, keď nikoho nestretnem. Stačí, že trošku popŕcha a stretávam len skalných bežcov. Nerozumiem tomu, lebo behám celoročne, či je zima alebo je dážď. Ale možno to súvisí s tým, že máme psa a vtedy sa to naučíte. S ním musíte ísť von bez ohľadu na počasie. A ja to tak mám aj v behu.
Nechodíte behať spoločne ani s manželom?
Chodievali sme spolu, ale niekam sme sa odviezli a každý si išiel svoje tempo. On je rýchlejší, dával si dlhšie behy, ja som si dala kratšie a potom sme sa stretli pri aute. Ale spoločné behanie asi nebaví ani môjho muža. On pri behu rozmýšľa, ja zas chcem mať pri behu chvíľu pokoj. Ideme spolu, ale nebeháme vedľa seba.
S manželom máte záľubu v cestovaní. Máte nejaký zážitok z behania v zahraničí?
Veľmi dobre sa mi behalo v Barcelone, je to krásne mesto, aj v Spojených štátoch. Behala som v New Yorku aj v Tampa Bay. Keď si idete zabehať v zahraničí, spoznáte mesto z iného uhla. Zakaždým je to veľmi zaujímavé. Ja si rada chodím zabehať, aj keď sme v Prahe. Odporúčam to každému, uvidíte veľa nových vecí, ktoré si inak nemusíte všimnúť.
#vlozeny_clanok_13639_sirka#
Sledujete aj bežeckú módu? Záleží vám na tom, ako ste oblečená?
Je mi to úplne jedno. Jediné, čo mi roky prekážalo, boli tenisky v šialených farbách. Prijala by som nejaké decentné. Dlhšie mi trvalo, kým som našla také, s ktorými som spokojná. Ale musím priznať, že som dostala bežeckú bundu, ktorá mi zmenila život.
Roky som bola presvedčená, že je jedno, čo máte oblečené. V lete to naozaj platí. Tam nevidím rozdiel medzi šortkami za pár eur a drahými. Keď nie je zlé počasie, tak na tom skutočne nezáleží. Ale teraz som dostala bundu, ktorá je tenká, neprefúkne ju a je nepremokavá.
Aj v chladnom počasí stačí, keď mám pod ňou oblečené len tričko a je mi teplo. Bola som behať aj v najhoršom počasí, keď neuveriteľne fúkalo. Bunda výrazne zvýšila kvalitu môjho života. Doteraz som vždy investovala do tenisiek aj pre zranenie chrbtice, ale za oblečenia sa mi nechcelo toľko utrácať. No teraz som zistila, že má zmysel kúpiť si kvalitné oblečenie, ktoré vás ochráni.
Ak ste nedávno objavili funkčné oblečenie, v čom ste behali predtým v zlom počasí?
Mala som viac vrstiev, rukavice a čiapku. Teraz som zistila, že nemusím byť taká naobliekaná. Tiež sa vyvíjam. A tiež ma prekvapilo, že mi to tak dlho trvalo. Ale lepšie je prísť na to neskôr ako nikdy.
