Máte popri pôsobení v Let’s Dance čas ísť si v Bratislave aj zabehať alebo na to popri tréningu a súťažných vystúpeniach nie je priestor?
Myslel som si, že toho času bude viac. A niekedy čas aj je, ale zase nie vždy mám na to energiu. Pri prvej návšteve som mal so sebou len cestnú obuv, tak som si vybehol popri rieke, ale na ceste to nemám až tak rád. Potom som bol na otočku doma a práve mi prišli nové topánky do terénu, takže cez víkend som mal čas zabehnúť si na Kamzík, ktorý je moja srdcovka. Takže zatiaľ za mesiac a pol, čo som tu, som bol behať dvakrát. Samozrejme, chcel by som, aby sme v Let’s Dance vydržali čo najviac, ale zároveň sa teším, keď sa zase vrátim k svojmu normálnemu bežeckému životu.
Z toho, čo som sa o vás dozvedel, to vyzerá, že k pohybu ste mali vždy blízko, ale beh ani zďaleka nebol láska na prvý pohľad…
Je to tak. K tancu ma priviedli rodičia, keď som bol malý, hoci sami nemali žiadnu väzbu na tanec, ale páčil sa im. Sprvu som protestoval, lebo všetci spolužiaci hrali futbal a ostatné typické chlapčenské športy, a ja som musel tancovať. Dnes to vôbec neľutujem. Dostalo ma to tam, kde dnes som. Postupne som sa v tanci našiel a typické chlapčenské športy ma až tak nelákali. Na telesnej výchove pre mňa boli najhoršie šprinty. Podľa mňa toto mnohým beh znechutí, ale zase je pekné, že neskôr si k nemu nájdu cestu, tak ako sa to stalo aj mne. Počas vysokej školy som sa vo voľnom čase rozhodol, že si začnem len tak pobehovať. Potom prišli rôzne kratšie preteky, ktoré som si chcel vyskúšať. No a u mňa je to tak, že keď s niečím začnem, chcem sa posúvať, nerobím to pre nič za nič, aj keď behanie je pre mňa zábava – a tak som si dával rôzne méty a ciele, ktorých sa nevzdám. Kým ich nedosiahnem, urobím maximum pre to, aby som sa k nim priblížil. Takto som si začal najprv plánovať kratšie preteky a potom som uvažoval o stále dlhších a dlhších behoch.
