Čo bolo vo vašom živote skôr – Boh alebo beh?
Určite Boh. Dlho som si dokonca myslel, že beh vôbec nie je pre mňa. Objavil som ho až po tridsiatke.
Čo vás teda nakoniec priviedlo k behu?
Chodieval som každý týždeň hrávať s kamarátmi z predchádzajúcej farnosti futbal a niektorí z nich začali behávať polmaratóny. Najprv dvaja, ktorí mali atletickú minulosť, to som ešte považoval za normálne. Potom sa pripájali ďalší a povedal som si – dve hodiny tu s nimi vydržím hrať, ale nedokážem si predstaviť, že by som ubehol dvadsať kilometrov. Ani päť kilometrov som si nevedel predstaviť. Alebo možno a potom by som odpadol. Pripadalo mi to zvláštne, tak som sa išiel prebehnúť asi na pol hodiny a zistil som, že to nie je také hrozné, ako som si pamätal z telocviku na gymnáziu. Potom som im len tak do vetra povedal, že ak ma to bude baviť, pôjdem s nimi na polmaratón. Koncom roka mi začali pripomínať, že by som sa mal prihlásiť, lebo vtedy mám zľavu. A ja som sa spýtal, kam? No predsa, na polmaratón. Pripomenuli mi, že som im to sľúbil. Tak som sa prihlásil, začal som trochu trénovať a prvý polmaratón bol taký úžasný zážitok, že už som pri behu zostal.
#vlozeny_clanok_16124_sirka#Po polmaratóne mnoho ľudí začne pokukovať po maratóne. Ako to bolo vo vašom prípade?
Spätne vidím, že to nebolo veľmi rozumné, ale kamarát, ktorý nás všetkých k tomu „vyhecoval“, spomenul, že vždy sníval o maratóne a spýtal sa, či by som s ním do toho išiel. V tom nadšení som povedal, jasné. Absolvoval som teda nasledujúci pražský maratón – po piatich mesiacoch, odkedy som začal behať.
Spomínali ste, že v škole ste beh nemali rád, ale keď ste si išli zabehať sám, a potom ste sa zúčastnili na pretekoch, tak vás to chytilo. V čom bol rozdiel?
Podľa mňa v tom, že na škole nás nikto neučil behať. Povedali nám, čo máme odbehnúť, ale nikto nepovedal, že sa máme najprv rozklusať, začať pomaly a potom pridávať. Mal som na beh najhoršie spomienky. Vždy mi bolo veľmi zle.
