Ako malý chlapec som začínal s klasickým plávaním v bazéne. Neskôr som prešiel na plutvové plávanie, kde som to už rozbehol viac. Bol som viacnásobným majstrom Slovenska, dokonca bronzovým a strieborným na juniorských majstrovstvách sveta na 800 a 1500 metrov. Venoval som sa tomu teda vážnejšie, ale stále nie profesionálne.
Odmalička som bol veľmi aktívny. Chodili sme po horách, behali, bicyklovali, plávali. Veľmi dôležitú úlohu v mojom športovom napredovaní zohral môj otec, ktorý pre šport doslova dýchal. Práve on v Žiline spolu zakladal potápačský klub, kde potom trénoval deti. Tak som sa cez vodu a plávanie dostal až k nádychovému potápaniu, teda freedivingu. V tomto športe na Slovensku vtedy nebola veľká konkurencia, ja som rád posúval vlastné hranice. Najlepším umiestnením bolo 5. miesto na individuálnych majstrovstvách sveta. Na druhej strane musím povedať, že som mal aj inú ako športovú stránku. Bol som zahltený knihami a učením. Vlastne ani neviem povedať, či som bol ako chlapec šporťák alebo skôr bifľoš.
Sníval som, že jedného dňa budem majstrom sveta v plutvovom plávaní. Napokon sa mi to takmer splnilo. A paradoxne práve vtedy som si povedal, že je zrejme najvyšší čas ukončiť túto etapu života a posunúť sa ďalej. Bolo to naozaj fyzicky aj časovo náročné. Vo vode som trávil hodiny denne a okrem toho som si musel udržiavať kondíciu aj inými športmi. Keď som sa neskôr dostal k freedivingu, ktorý sa trénoval vonku, išlo o komplexnú súhru tela a ducha. Veľmi ma lákalo zistiť, koľko sa dokážem ponoriť na jeden nádych. A keď som sa už dostal po istú hranicu, chcel som ju prekonať a potom znova a znova. Až sa mi postupne podarilo vytvoriť toho času piaty najlepší svetový výkon roka a slovenský národný rekord.
