Do médií z času na čas preniknú správy o obdivuhodnom výkone nejakého sedemdesiatnika alebo o tom, že maratón odbehla babičkadávno po deväťdesiatke. Väčšina bežcov však svetové ani národné veteránske rekordy neprekonáva a ani v mimoriadne pokročilom veku ich až tak veľa nie je. Nikto však neunikne neúprosnej realite, že jeden osobný rekord bude posledný a z roka na rok budeme pomalší a odbehnutie kedysi bežnej vzdialenosti nám potrvá oveľa dlhšie a vynaložíme na to omnoho viac námahy. Zároveň však možno do nášho života príde predtým nevídané potešenie – začneme obsadzovať stupne víťazov vo veteránskych kategóriách.
Pribúdajúci vek môže mať na bežca mnohoraký vplyv a je len na nás, aby sme si uvedomili, v čom pre nás spočíva hodnota behu, čo nás k nemu motivuje a aké máme ciele. Všetky možnosti, ako sa so starnutím – nech už to znamená čokoľvek – vyrovnať, výrazne prekračujú rozsah jedného časopiseckého článku, a tak ako súčasť mozaiky predstavíme príbehy troch veteránov. Nie tých z českej filmovej klasiky, ale niekdajšieho šampióna a dvoch mužov, ktorých povolania im umožňujú osobitým spôsobom vnímať svoj bežecký život naprieč desaťročiami.
Najlepšie je neprestať
Amby Burfoot plánuje zúčastniť sa v novembri na pretekoch v Manchestri v americkom štáte Connecticut. Na tom by nebolo nič zvláštne. Takých ľudí sú tisíce, konkrétne vlani ich bolo viac ako 7400. Ani vo svojej kategórii 75 – 79 nie je osamelý. Vlani mal takmer pol stovky súperov. Všetkých nechal za sebou. Amby však nie je úplne bežný účastník. Ak svoj cieľ splní, bude to jeho šesťdesiata účasť na týchto pretekoch. „Keď som bol na vrchole, deväťkrát som ich vyhral. Dnes je každoročný návrat na tieto preteky výnimočnou udalosťou v mojom kalendári,“ hovorí 76-ročný bežec, novinár a spisovateľ.
Preteky v Manchestri nemajú ani osem kilometrov, ale na jar má ešte ambicióznejší cieľ. „Dúfam, že sa mi podarí v apríli bežať Bostonský maratón na 55. výročie môjho víťazstva v roku 1968,“ dodáva. Za tých päť a pol desaťročia sa v jeho bežeckom živote veľa zmenilo. Hovorí, že najväčšia zmena nastala v roku 1976, keď sa rozhodol, že namiesto 160 kilometrov týždenne bude spokojný so štvrtinovým objemom. A bol. Neskôr však opäť začal trénovať o niečo viac. „Schudol som takmer päť kíl a približne od 55 do 65 rokov som sa opäť zlepšoval v porovnaní s výkonmi v štyridsiatke. Odvtedy to ide dole vodou a v poslednom čase čoraz rýchlejšie. Je to však úplne normálne, aj keď trochu skľučujúce,“ opisuje svoj vývoj niekdajší bostonský šampión.#vlozeny_clanok_15156_sirka#
Amby Burfoot je presvedčený, že najdôležitejšie pre bežca je udržať si radosť z behu, aj keď mu roky pribúdajú a výkonnosť klesá: „Ak niekto prestane behať v štyridsiatke, päťdesiatke alebo šesťdesiatke, beh preňho nemá veľkú hodnotu. Najväčší prínos totiž prináša vo vyššom veku, aj keď sme pomalší a kadečo nás pobolieva.“ Všetkým odporúča pri behu zostať, nech už je to akokoľvek náročné. „Musíte prijať, že ste pomalší a väčšiu pozornosť venovať iným benefitom. Vhodné je behať na čas, nie na objem. Každý si môže ísť zabehať povedzme na 40 minút. Alebo aj na štyri hodiny, ak to je jeho cieľ,“ dodáva odľahčene.
Amby je tiež spolutvorcom internetovej stránky Lifetime Running (Celoživotné behanie), ktorá prináša príbehy bežcov vo veku nad 60 rokov alebo takých, ktorí behajú prinajmenšom posledných 25 rokov. Na otázku, ktorý príbeh ho najviac inšpiroval, odpovedá, že obdivuje všetkých, obzvlášť starších ako on, ktorí sa stále držia. „V čase covidu a veľkého náporu na zdravotníctvo mimoriadne obdivujem tých niekoľkých lekárov-bežcov, ktorí sa venujú medicíne aj po sedemdesiatke, hoci by bolo pre nich ľahké odísť, ako to urobili mnohí iní,“ zamýšľa sa.
Zároveň upozorňuje, že aj oddanosť behu má svoje hranice. Pozná veteránskeho bežca, ktorý napriek rakovine naďalej beháva maratóny. „Nie som si istý, či je to rozumné. Trochu si zabehať? Áno! Ale takto veľa? Neviem. Robí to však preto, aby si zachoval elán a duševné zdravie, čo je z roka na rok dôležitejšie. Kto ho teda môže kritizovať za cestu, ktorú si zvolil?“
Nezlomila ho ani nehoda
Bernda Heinricha označil Amby Burfoot v jednom zo svojich článkov za najzaujímavejšieho samotára medzi bežcami. Osemdesiatdvaročný biológ žije v chatke, ktorú si sám postavil v lese na západe štátu Maine. Napísal viac ako dve desiatky kníh o prírode a dve o behaní. V tej novšej, Racing the Clock (voľný preklad Preteky s časom), sa venuje aj téme starnutia.
Vlani v októbri mal ťažkú autonehodu, po ktorej musel absolvovať dve operácie subdurálneho hematómu. Jeho beh teraz pozostáva najmä z polmíľového poklusu k potoku, v ktorého pláva. „Uvažoval som, či sa môžem zlepšovať v športe, ktorému som sa predtým nevenoval, a podľa očakávania sa zlepšujem. To ma motivuje. Viem totiž, že v behu by som sa už nezlepšil. Tam som dosiahol vrchol, keď som mal 41 rokov,“ hovorí. Tým vrcholom bol svetový veteránsky, absolútny americký a absolútny cestný svetový rekord v behu na 100 kilometrov.
Napriek tomu, že celý život skúma prírodu, vraví, že jeho biologické vedomosti nemali žiadny vplyv na jeho bežecké výkony a vnímanie procesu starnutia. „Výnimkou možno bolo uvedomenie si, že z pohľadu porovnávacej biológie sme my ľudia morfologicky, fyziologicky a psychologicky zrodení pre beh. (O tejto myšlienke píše v knihe Why We Run – Prečo beháme, pozn. redakcie.) Akurát sa to príliš neprejavuje, lebo máme životný štýl zdomácneného zvieraťa zavretého v ohrade civilizácie,“ zamýšľa sa.
Pochybuje, že sme zrodení pre celoživotné behanie. „Sme zrodení, aby sme boli aktívni. Myslím, že v loveckej spoločnosti by mladší muži naháňali antilopu, ale starší by za nimi nestíhali. Skôr by pôsobili ako radcovia a venovali by sa niečomu inému, pretože by ich pri love zdržiavali,“ opisuje svoju hypotézu.
Ako biológ má pochopenie pre tých, ktorí vrodený predpoklad pre beh nevyužívajú. Vysvetľuje, že lenivosť súvisí s potrebou ušetriť energiu na situácie, keď ju naozaj potrebujeme: „Ak by sme museli prekonať silnú zimu s množstvom snehu, keď nebudeme mať možnosť získať žiadnu potravu, tí, čo prežijú, možno budú tí tlstí, ktorí necvičia a nabrali dosť tuku, z ktorého môžu žiť.“
#vlozeny_clanok_15084_sirka#Sám však priznáva, že v obdobiach, keď z rôznych príčin nemohol behať, cítil v sebe hnev a bolesť. „A keď som nakoniec znova mohol behať, pociťoval som to ako veľký dar, ako niečo, čo som nečakal. To ma motivovalo ešte viac, pretože som si uvedomil, aké je výnimočné, že môžem behať, a navyše pomerne rýchlo a ďaleko,“ vyznáva sa.
V súčasnosti už nemá žiadne bežecké očakávania či ciele. „Vďaka tomu sa cítim slobodný a je to väčšia zábava. Špecifické ciele som si dával, keď som si uvedomil, že môžem byť celkom dobrý a mal som pocit, že ak sa o rekord nepokúsim, budem to ľutovať do konca života,“ hovorí zrejme najznámejší biológ medzi bežcami.
Vo vyššom veku považuje za dôležité zostať aktívny, a nemusí to byť nevyhnutne v podobe behu. V súčasnosti ho napríklad zamestnáva rúbanie a ukladanie dreva na zimu. Keď udrie zima, bude musieť načas prestať s plávaním, ale má v pláne chodiť po lese na snežniciach. Oprášil by aj staré bežky, ale nemá vhodný terén. Nuž a popritom sa môže venovať tomu, čo si predsavzal, keď v roku 1981 prekonal svetový rekord: „Povedal som si, že budem sedieť na zadnej verande svojej chaty a užívať si svoj úspech. Aj to robím. Medzitým si občas odbehnem k potoku zaplávať.“
