V roku 2025 získal už piaty titul majstra Českej republiky v krose za sebou, čo sa označuje za historickú sériu. V behu do vrchu je dvojnásobným majstrom ČR. V roku 2024 zabehol osobný rekord 8:33,73 na 3000 m steeplechase, čím sa posunul na 10. miesto českých historických tabuliek.
Na medzinárodnej scéne je jeho veľkým úspechom tímové zlato z majstrovstiev sveta v behu do vrchu 2019 v argentínskej Ville la Angostura. V individuálnom poradí tam obsadil 10. miesto.
Popri atletike je profesionálnym vojakom a stará sa o fyzickú pripravenosť ostatných. Jeho športový svet nestojí len na výkone, ale aj na disciplíne, vytrvalosti a ochote skúšať veci, ktoré nie sú pohodlné ani samozrejmé.
Keď sa človek pozrie na vaše športové aktivity, vidí pomerne široký záber. Sedí na vás táto vizitka?
V zásade áno. Základ mám stále v atletike, ale prirodzene sa to časom rozšírilo aj do ďalších disciplín. Každá z nich mi dáva niečo trochu iné a práve to ma baví. Navzájom sa dopĺňajú, zbieram nové skúsenosti, objavujem nové prostredie a prináša mi to radosť zo športovania.
Nedávno ste štartovali na ťažkých skialpových pretekoch v Západných Tatrách. Aké to bolo?
Bola to výzva. Pohyb je tam úplne iný než pri klasickom behu. Pre veľké prevýšeniu je tempo nižšie, veľa sa ide chôdzou a zároveň rozhoduje technika pohybu v horskom teréne. Pre mňa to bola navyše nová skúsenosť, pretože som dovtedy nemal veľa odžité s mačkami či cepínom v pretekových podmienkach. A v Tatrách som sa na lyžiach pohyboval v podstate prvýkrát.
Terén je výrazne tvrdší a náročnejší, než na aký som zvyknutý z domácich podmienok. Keďže som z Prahy, je pre mňa skialp logisticky komplikovaný. Nemám toľko možností byť pravidelne v horách, koľko by si taký šport žiadal. Veľa skúseností preto zbieram až priamo na pretekoch. Aj únava bola iná než po bežeckých pretekoch. Je v tom fyzická záťaž, technika, koncentrácia aj rešpekt pred prostredím. Človek z toho odchádza poriadne vyčerpaný.
Aj tak ste sa však na pretekoch umiestnili na ôsmom mieste. Boli ste spokojný?
Mal som zmiešané pocity. Bol som po pretekoch dosť unavený a mal som pocit, že mi to úplne nesadlo. Keď sa porovnám s niektorými českými pretekármi, ktorých za normálnych okolností porážam, tak tam boli aj o päť minút rýchlejší. Cítil som, že som sa v tom prostredí ešte nevedel pohybovať tak, ako treba.#vlozeny_clanok_18111_sirka#Pre človeka z Prahy nie je práve najjednoduchšie venovať sa skialpinizmu. Kde vlastne trénujete?
To je práve paradox. Keď si spočítam, koľko som absolvoval pretekov, tak tréningov na skialpoch bolo možno len dvojnásobok. A možno ani to nie. Väčšinu tréningov absolvujem v Krušných horách, kde môžem využívať chatu rodičov. Tam sa ešte dá niečo natrénovať, ale podmienky sú zo zimy na zimu slabšie. Keď to zrátam, za celú sezónu som bol na skialpoch možno tri-štyrikrát plus preteky. Dohromady je to možno desať tréningov za zimu.
Aj preto to beriem skôr ako doplnkový šport. Nie preto, že by som ho nebral vážne, ale preto, že naň jednoducho nemám podmienky. Keby som žil v horách, vyzeralo by to inak. Takže si skôr k nemu hľadám cestu v rámci možností.
Skialpinizmus je navyše šport, ktorý si vyžaduje aj kvalitný materiál a vybavenie.
Presne. Keď som s ním začínal, veľa času mi nezobral ani tak samotný tréning ako zháňanie výbavy. To je kapitola sama o sebe. Je to finančne náročné a keď nechcete kupovať prvé, čo vám príde pod ruku, zaberie to dosť času aj energie. V istom zmysle mi zháňanie materiálu trvalo dlhšie než samotný čas, ktorý som potom strávil na skialpinizme.
Ako vyzerali vaše začiatky v skialpinizme?
Prvé
preteky som absolvoval iba začiatkom januára 2025 na Kraličáku v
Jeseníkoch a bol to pre mňa poriadny krst ohňom. Strávil som na trati
asi dve hodiny a veľmi rýchlo som pochopil, aký špecifický šport to je.
Druhé preteky boli Noc tuleních pásov, na ktoré ma presvedčil Radek Roch
z Krkonôš. O deň skôr sme si trať prešli a práve to mi pomohlo asi
najviac, pretože keď vám niekto ukáže detaily priamo v teréne, zrazu sa v
ňom viete lepšie pohybovať.
Okrem vrcholového športovca ste aj profesionálnym vojakom. Ako sa to dá zladiť?
V
poslednom čase je to dosť náročné. Tých vecí je jednoducho veľa. Aj
rodičia mi už nejaký čas naznačujú, že by som možno mal niečo ubrať.
Otec ma veľmi podporuje, chodí na preteky, ale zároveň vidí, koľko
energie ma to stojí. Často som unavený, rozlietaný a nemám veľa času sám
na seba. Navyše momentálne nemám partnerku, takže veľa času prirodzene
vypĺňa práca, šport a ďalšie povinnosti. Priestor sa rýchlo zaplní.
Myslíte, že keby ste boli vo vzťahu, športovali by ste menej?
Ak
by som mal partnerku, dúfam, že by sme športovali spoločne. Skôr mám
pocit, že od obdobia, keď som bol naposledy vo vzťahu, som si na seba
nabral ešte viac. Okrem armády robím aj ďalšiu prácu a do toho som začal
so skialpom, ktorý je sám o sebe časovo aj materiálovo náročný. Človek
rieši výbavu, cestovanie, tréningy, preteky. Život sa mi ešte viac
zahustil.
Čo presne robíte v armáde? Je vaša práca prepojená so športom?
Zjednodušene
povedané, som inštruktorom špeciálnej telesnej prípravy. Starám sa o
fyzickú pripravenosť vojakov na útvare. V tomto smere to ide so športom
prirodzene dohromady. Fyzická príprava je moja práca aj súčasť života.
Náročné to začne byť vo chvíli, keď chcem popri tom všetkom ešte sám
športovať na vysokej úrovni a zároveň sa hýbať medzi viacerými
disciplínami.
Ako vlastne vyzerá telesná príprava vojakov u vás na útvare?
Nie
sme bojový útvar, takže sa o vojakov staráme najmä v rámci základnej
telesnej prípravy. Tá zahŕňa rôzne športy – od loptových hier cez
gymnastiku až po atletiku. V armáde máme výročné preskúšanie zložené
z vytrvalostného testu, v ktorom si vojak môže vybrať 12-minútový beh
alebo 300 metrov plávania, a potom silové testovanie, kde si vojaci
vyberajú ľah-sedy s klikmi alebo iba zhyby. Do špeciálnej telesnej
prípravy ešte patrí boj zblízka, presuny, hádzanie a vojenské viacboje.
Čo sa profesionálnym vojakov na tréningoch snažíte odovzdávať?
Najmä,
aby ich pohyb bavil. To je veľmi dôležité. Keď máme v armáde
preskúšanie z 12-minútového behu, silovej prípravy a ďalších disciplín,
je jasné, že nie každý je športový typ. Nie každý chce makať rovnako.
Ale ja im to nevyčítam. Skôr sa im snažím ukázať beh z lepšej stránky,
aby v ňom našli niečo pozitívne.
Snažím sa, aby
vnímali svoje telo, aby vedeli, ako trénovať. Vysvetľujem im základy,
bežeckú abecedu, rovinky, posilnenie stredu tela, regeneráciu. A keď sa
dá, beriem ich aj na preteky alebo tímové akcie. Vidím, že ich to baví.
Nerobia to len kvôli fyzičke, ale aj kvôli radosti, kolektívu a zážitku.
Ako sa vlastne začala vaša úspešná atletická kariéra, kým ste sa stali vojakom?
Atletike
sa venujem asi od roku 2011. Predtým som hrával futbal a k behu som sa
dostal až pri prechode na strednú školu. Prvé veľké preteky určite
neprišli hneď. Rast bol postupný. Nie som typ športovca, ktorému všetko
padne do lona. Veľa vecí som si musel vybudovať krok za krokom. Nie som
rodený talent v tom zmysle, že by všetko išlo samo. Musel som si to
odpracovať. Keď si spomeniem na dorastenecké roky, porážalo ma veľa
chalanov. Lenže mnohí pri tom nevydržali. Nemali takú trpezlivosť alebo
vôľu pokračovať ďalej. A práve tu som mal asi výhodu, že som zostal.
Tento článok si dočítate v aktuálnom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
