Najskôr bežec absolvuje preteky na 5 km, 10 km, polmaratón, maratón, 100 km…, vzdialenosti sa stále predlžujú. Na konci každého behu, ktorý znamená posunutie hranice zase ďalej, je eufória a nepredstaviteľná radosť. Keď počúvate bežca, ktorý práve prešiel týmto zážitkom, nadobudnete pocitu, že nič lepšie na svete ako beh nemôže ani existovať.
Závislosť na športe
Keď však budete rozprávať s rovnakým bežcom vo chvíli, keď z akýchkoľvek dôvodov nebude môcť vybehnúť na svoje trasy, vycítite z neho hlboký smútok, beznádej, frustráciu až apatiu. Nie sú práve toto prejavy závislosti?
Závislí ignorujú varovné signály svojho tela, napríklad pri zranení nedoprajú telu žiadny čas na liečbu – regeneráciu a vybehnú. Jednoducho si nevedia predstaviť, že by nevybehli. K tomu všetkému ešte začnú zanedbávať zamestnanie, rodinu, priateľov – beh sa pre nich skrátka stane stredobodom sveta. Ak dosiahnete tohto stavu, tak už ste na hranici závislosti. Problémom je, že toto nie je zatiaľ všeobecne vnímané spoločnosťou ani odborníkmi ako oficiálna diagnóza, rovnako ako závislosť na nákupoch či počítačoch.
