Zložité procesy, ktoré sa odohrávajú v našom tele, vysvetľuje študentom medicíny i úplným laikom. Jeho cieľom je, aby sme porozumeli svojmu telu a vďaka tomu posúvali svoje možnosti. S biochemikom, autorom populárno-náučných kníh a bežcom Alešom Dvořákom sme sa rozprávali o paradoxoch športovania, ale aj o zdanlivo menej vážnych témach, napríklad o pive.
Vaša najnovšia kniha sa volá Za hranicami vytrvalosti. Z toho celkom logicky vyplýva otázka, kde sú hranice ľudskej vytrvalosti? Vieme ich určiť?
Myslím si, že nie. Pri extrémne dlhých výkonoch už bude hrať rolu asi aj psychika. Dalo by sa to nejako obísť cez trénovanosť, veľkosť svalov, objem krvi a podobne, ale názvom knihy som viac narážal na biochemickú podstatu. Vytrvalosť všetci nejako ovládame, niekto lepšie, niekto horšie. Dokážeme bežať niekoľko hodín, ale čo sa deje v tele, už toľko ľudí nevie. Práve preto ma zaujímalo, čo je „za hranicou“ vytrvalosti.
Nielen bežci sú bombardovaní rôznymi tipmi stravovania, spánku a ďalších vecí. Pravdepodobne sú všetky dobre mienené, ale nie vždy sú z vedeckého hľadiska správne. Ktoré vás ako vedca v poslednom čase možno najviac nahnevali v zmysle, že ak by ich človek naozaj aplikoval, mohol by si reálne aj ublížiť?
Dosť ľudí vie, že mnohé doplnky sú nanič. Austrálsky inštitút športu na svojich webových stránkach ukazuje, ktoré doplnky sú dobré a ktoré nie. Ak si vyberiem napríklad proteíny v športe, tam sa môže urobiť chyba. Srvátkový proteín je skvelý, má dobré zloženie aminokyselín, je ľahko stráviteľný, dobrý na regeneráciu a je samozrejme dobrý pre športovca, ktorý ho nestíha prijať v bežnej strave.
Je však potrebné ukázať aj druhú stranu proteínov, a tam ľudia robia chyby. Ak chcete schudnúť, výživové tabuľky vám môžu vypočítať, že máte jesť 2,5 gramu bielkovín na kilogram hmotnosti denne a všetko bude skvelé. Lenže od dvoch gramov vyššie už dochádza k pomerne vážnemu pečeňovému stresu. Takže by som povedal, že najväčší problém vo výžive sú dnes proteíny. Nehovorím, aby sme ich nejedli, sú potrebné, ale jeme ich príliš veľa a tým si nevedomky škodíme. Existujú štúdie, ktoré hovoria, že vysoké dávky bielkovín neprekážajú. Tie štúdie trvajú dva-tri mesiace, ale ľudia sú schopní jesť vysoké dávky proteínov roky. Tam vidím najčastejšiu chybu. Zažívame akúsi proteínovú mániu – hovorí sa, že cukry sú zlé, biely cukor je zabijak, tuky majú transmastné kyseliny, ale na proteínoch nie je nič zlé, tak ich budem jesť veľa. To však nie je riešenie. Najmodernejšie odporúčania hovoria, že vrcholový športovec by mal zjesť 1,6 gramu na kilogram hmotnosti denne, a maximálne dva gramy, ak je to vzpierač.
Všetci užívame bielkoviny nadmerne. V Amerike vznikla výživová pyramída odporúčajúca 1,2 gramu na kilogram denne pre človeka so sedavým zamestnaním, čo vyvolalo nesúhlas prestížnych amerických vedcov aj spoločností zaoberajúcich sa výživou. Tie tvrdia, že pre sedavý život by malo byť maximum 0,9 g na kilogram za deň. V Európe je priemer asi 103 až 130 gramov bielkovín na deň, čo by bolo 1,3 gramov u stokilového človeka, a to nie je priemerná váha. V tom vidím problém – s bielkovinami musíme zaobchádzať rozumne.
V knihe spomínate aj paradoxy týkajúce sa oxidačného stresu, tukov a cukrov. Vysvetľujete, že v tele športovca fungujú inak ako v učebniciach. Mohli by ste v stručnosti vysvetliť paradox športovania v súvislosti s týmito javmi a látkami?
V prípade tukov narážam na tuky uložené priamo v našich svaloch, ktoré slúžia pri športe ako zdroj energie. Keď je človek obézny a nešportuje, tuk sa neukladá len v podkoží, ale všade možne, aj v svaloch. U obézneho človeka tuk v svaloch len pasívne leží a spôsobuje zápaly, o ktorých nevie, lebo nebolia, a zdravotné problémy vrátane rozvoja cukrovky. U športovcov namerali úplne rovnaké množstvo tuku v svaloch, ale nemali cukrovku; naopak, boli oveľa zdravší. Zistilo sa, že tuk u nich je v neustálom kolobehu – spotrebuje sa pri behu a znova sa vytvorí, aby mali energiu. Keď dochádza k tejto obmene, tuk nám neškodí, naopak prospieva výkonu.
Pri cukre sa to opäť týka diabetu. Keď človek zje niečo veľmi sladké, stúpne mu krvný cukor a inzulín ho musí znížiť. Časté maškrtenie vedie k častým výkyvom a následne k cukrovke. Preto by človek nemal jesť sladké často. Nešportovec by mal jesť oveľa menej jednoduchých cukrov, asi len päť percent z celkového kalorického príjmu, čo je len pár kociek cukru. Ale bežec ich môže zjesť oveľa viac, pretože pri samotnom behu nedochádza k inzulínovej regulácii. Cukor ide z krvi priamo do svalu, pretože svaly majú otvorené brány a cukor rovno využijú.
V prípade oxidačného stresu sa ešte pred 15 rokmi hovorilo, že je zlý a bolo zvláštne, že šport je zdravý, keďže pri ňom vzniká veľa oxidačného stresu pre vyšší obrat kyslíka. Ukázalo sa, že oxidačný stres zapína v tele mechanizmy, ktoré opravia slabé oxidačné poškodenie, ktoré vzniklo počas športu. Pravidelným športom si človek zlepšuje kvalitu buniek a orgánov a pomalšie starne. Niečo, čo bolo považované za škodlivé, sa ukázalo ako prospešné, ak toho nie je príliš.
Ste súčasťou projektu Spýtaj sa vedca, ktorý má podtitul Neexistujú hlúpe otázky. Mám otázku, ktorá je možno na hrane – prečo sa niekto unaví skôr?
Súvisí to s tréningom a tým, ako si rozvíjame nervovo-svalovú silu alebo kontakty. Predstavte si mozog ako vysielač a sval ako prijímač. Netrénovaný človek chytá signál so šumom a rušením. Trénovaný ho chytá čisto. Ak netrénovaný človek dostáva signál so šumom, prenos je chaotický a zapojí sa viac svalových vlákien, než je pre daný pohyb potrebné. U trénovaného sa prenos spresní a využíva len tie svaly, ktoré potrebuje. Majú vyššiu ekonomiku svalového sťahu. Netrénovaný človek stráca energiu zbytočnými pohybmi a zapájaním svalových skupín, ktoré by profesionál zapájať nemusel.
Prejdime k veciam, s ktorými sa bežci bežne stretávajú – k svalovým kŕčom. Čo to je z chemického hľadiska? Ako im predísť alebo sa ich zbaviť?
Súvisia s nervovo-svalovou kontrakciou a rovnováhou iónov – sodíka, vápnika a horčíka. Nočné kŕče sú najpravdepodobnejšie spôsobené nerovnováhou vápnika a horčíka, preto na ne horčík zaberá. Ale akútny kŕč napríklad pri maratóne je spôsobený nedostatkom sodíka, ktorý je hlavným hráčom v prenose signálov. Pri nedostatku sodíka dochádza k „hyperexcitácii“ svalu – svaly sa zbláznia a začnú sa zbytočne sťahovať. Sodíka vypotíme veľmi veľa a málo ho dopĺňame. Pri behu má zmysel dopĺňať kuchynskú soľ, čiže sodík, a trochu draslíka. Vápnika a horčíka vypotíme zanedbateľné množstvo, takže jesť horčík proti kŕčom priamo pri behu nemá zmysel. Horčíkom sa treba nasýtiť pred pretekmi, je dôležitý pre regeneráciu a spánok, ale pri behu je zbytočný.
Prečo sa niekto potí viac ako iný človek?
Je tam veľa faktorov a nemyslím si, že to súvisí s trénovanosťou. Naše telo sa pri športe prehrieva v dôsledku metabolizmu. Tepla sa zbavujeme potením vody a minerálov. Ak by sa telo nepotilo, prehrial by sa stred tela a spomalili by sme. Jedna z príčin, prečo sa niekto potí menej, je, že sa mu tak neprehrieva stred tela. Ale trénujete na preteky, ktoré budú v teple, buď sa aklimatizujete, čo istý čas trvá, alebo chodíte do sauny, čím si zvyšujete objem krvi a rýchlosť potenia, aby ste sa dokázali lepšie chladiť. Paradoxne teda trénovaný človek, ktorý potrebuje silné chladenie, sa musí potiť viac.
Tento rozhovor si dočítate v aktuálnom vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý nájdete v každej dobrej PNSke.
