Trailový beh nás dostáva tam, kde je najkrajšie, ale aj najmenej kontrolované prostredie: do lesa, dolín, horských chodníkov, húštin, malinčia, okolo potokov a cez miesta, kde sa prirodzene pohybuje zver. Bežec je v teréne rýchlejší a tichší než turista.
Práve preto môže zviera prekvapiť na krátku vzdialenosť. Najväčší rešpekt prirodzene vzbudzuje medveď, no reálne riziko pre bežcov predstavujú aj psy, diviaky, ovčiarske psy či iné zvieratá.
Les nie je atletický štadión. To neznamená, že sa ho máme báť, ale že sa v ňom oplatí pohybovať s rešpektom. Trailový bežec prebieha zákruty, úzke chodníky, husté porasty a miesta so zníženou viditeľnosťou rýchlejšie než bežný turista. Zviera tak nemusí mať čas včas ustúpiť. A práve prekvapenie býva pri stretoch v prírode najväčším problémom.
„Najčastejšie takéto stretnutia nevznikajú preto, že by medveď lovil človeka, ale preto, že sa navzájom prekvapíme na malú vzdialenosť. Medveď má oveľa lepší čuch a sluch ako človek a o trochu horší zrak. Ak vás započuje, zacíti alebo zbadá včas, nebude sa zbytočne vystavovať riziku ani on,“ hovorí kynológ a záchranár Horskej záchrannej služby Juraj Ondruš
Inými slovami, prevencia nie je o strašení, ale o tom, aby sme zvieraťu dali šancu zaregistrovať nás skôr, než sa ocitneme príliš blízko. To platí najmä v neprehľadnom teréne, pri šume potoka, vo vetre, v hustej vegetácii alebo tam, kde bežec prirodzene stíši krok a pohybuje sa takmer nepočuteľne.
Medveď je nebezpečný najmä na krátku vzdialenosť
Medveď sa človeku väčšinou snaží vyhnúť. Riziko rastie vtedy, keď bežec príde príliš blízko bez toho, aby o ňom zviera vedelo. Môže sa to stať v momente, keď medveď oddychuje v poraste, keď vietor nesie pach od medveďa k bežcovi, keď šum potoka prehluší kroky alebo keď človek vybehne spoza zákruty priamo do jeho blízkosti.
„Môže sa stať, že medveď spí a nevníma vaše približovanie, alebo hluk, ktorý spôsobujete, zanikne v silnejšom okolitom hluku. Prípadne fúka vietor zlým smerom, teda od medveďa k vám. To všetko sú nepriaznivé faktory, ktoré vám dovolia priblížiť sa bez toho, aby o vás vedel. Ak sa dostanete na vzdialenosť desať až tridsať metrov, medveď sa zľakne a môže reagovať obranným útokom,“ vysvetľuje Ondruš.
Za najrizikovejšiu situáciu označuje medvedicu s mláďatami. Vtedy nejde o zvedavosť, ale o silný materinský obranný pud. Obzvlášť nebezpečné je dostať sa medzi matku a mláďa. Rizikový môže byť aj medveď pri zdroji potravy, pretože nemusí byť ochotný miesto okamžite opustiť.
Ak medveďa zbadáte v diaľke, prvá reakcia nemá byť zrýchlenie ani pokus potichu prebehnúť okolo.
„Ak medveďa vidíte v diaľke, určite prestaňte bežať a dajte o sebe vedieť normálnym hlasom. Ak neušiel, čo sa väčšinou stane, nepribližujte sa, nechcite si ho odfotiť a nezačnite od neho v panike utekať. Pomaly ustupujte,“ odporúča Ondruš.
Najťažšia situácia nastáva vtedy, keď sa medveď objaví náhle veľmi blízko. Práve vtedy má človek najväčšiu tendenciu urobiť presný opak toho, čo by mal. To však môže riziko ešte zvýšiť.
„Určite sa nedajte na útek, nekričte na medveďa, nerobte paniku a chaos, nesnažte sa ho odplašiť agresívne a rozhodne sa k nemu neskúšajte priblížiť, aby ste si ho odfotili alebo natočili. Pomaly ustupujte, prihovárajte sa mu pokojne a majte ho stále na očiach,“ hovorí Ondruš.
Pri behoch v oblastiach s výskytom medveďa má zmysel zvážiť aj medvedí sprej. Nestačí ho však vlastniť. Musí byť dostupný okamžite, nie uložený hlboko v batohu. Bežec musí vedieť, ako sa odistí, na akú vzdialenosť funguje a ako jeho použitie ovplyvňuje vietor.
Ondruš zároveň nepovažuje zvonček za najspoľahlivejšie riešenie. Jeho zvuk je monotónny a v teréne sa nemusí niesť dostatočne ďaleko. V neprehľadných miestach je podľa neho účinnejšie dať o sebe vedieť prirodzenejším zvukom.
„Podľa mňa je určite lepšie rozprávanie sa s kamarátom, poklepanie paličkami o seba, hlasné prehovorenie, zatlieskanie rukami alebo zakašľanie v mieste, kde nemám dostatočný výhľad,“ dodáva.
Ako zamestnanec Horskej záchrannej služby má Ondruš so stretmi s medveďmi aj reálne skúsenosti. Nie sú každodenné, ale ani teoretické.
„Stretli sme niekoľkokrát medveďa v pátracích akciách v noci aj cez deň. Kolegovia pri behu v Nízkych Tatrách stretli medvedicu s dvoma mláďatami. Ďalšieho kolegu medvedica napadla pri kondičnej príprave. Ako zamestnanci HZS máme skoro každý rok výjazdy k ľuďom, ktorí boli napadnutí medveďom, či už ide o športovcov, lesníkov alebo hubárov,“ opisuje.
Najvážnejšie zranenia: hlboké rany a krvácanie
Medveď nemusí človeka uhryznúť, aby mu spôsobil vážne zranenie. Pazúry, náraz, pád v strmom teréne alebo kombinácia útoku a úteku môžu viesť k hlbokým tržným ranám, poškodeniu svalov, šliach, nervov, zlomeninám aj masívnemu krvácaniu.
Chirurgička Zuzana Mesárošová upozorňuje, že z hľadiska prežitia sú najrizikovejšie najmä miesta, kde prebiehajú veľké cievy: krk a vnútorná strana stehna. Pri obrannom postoji má zmysel chrániť aj hlavu a tvár.
„Keď čokoľvek poraní miesto, kde prebiehajú veľké cievy, napríklad vnútornú stranu stehna alebo krk, človek môže veľmi rýchlo vykrvácať. Odporúčam chrániť aj hlavu, lebo na tvári sú oči a ďalšie veľmi citlivé miesta,“ vysvetľuje Mesárošová.
Pri hlbokej rane na končatine laik nemusí riešiť, či ide o tepenné alebo žilové krvácanie. Ak krv prudko vyteká, strieka alebo ju človek nevie zastaviť, treba konať okamžite: tlačiť na ranu, improvizovať tlakový obväz, volať 155 alebo 112 a čo najpresnejšie odoslať polohu.
„Pre vás je v tej chvíli jedno, či je to žila alebo tepna. Potrebujete znížiť prísun krvi do rany. Ranu stlačiť, komprimovať a volať prvú pomoc,“ hovorí chirurgička.
Pri masívnom krvácaní z končatiny môže byť život zachraňujúci turniket, ak ho človek má a vie ho použiť. Pri poranení stehennej tepny rozhodujú minúty.
„Zdravý mladý človek môže pri poranení stehennej tepny vykrvácať do niekoľkých minút. Do desiatich minút určite,“ upozorňuje Mesárošová.
Nie každé zranenie od zvieraťa je život ohrozujúce. Pri svaloch závisí od toho, či ide o povrchové poranenie, hlbokú tržnú ranu, pozdĺžne poškodenie svalu alebo jeho priečne pretrhnutie. V mnohých prípadoch sa funkcia po zahojení a rehabilitácii obnoví. Problém však môže vzniknúť pri poškodení šliach, nervov alebo veľkých ciev.
„Veľmi záleží od miesta, kde zviera poraní sval alebo časť tela. Od toho potom vzniká funkčné obmedzenie. Môže byť len dočasné, kým sa rana zahojí a človek to zrehabilituje,“ dodáva.
Pes je častejší problém ako medveď
Hoci medveď v trailovej komunite púta najväčšiu pozornosť, v praxi sa bežec pravdepodobnejšie dostane do konfliktu so psom. Môže ísť o psa pusteného na voľno v lese, psa pri chate, psa v chatovej oblasti, poľovníckeho psa, ovčiarskeho psa alebo psa, ktorý vybehne z dvora.
Juraj Ondruš vysvetľuje, že rýchly pohyb bežca môže u niektorých psov spustiť reakciu prenasledovania.
„U niektorých psov môže byť v istej miere zachovaný lovecký, teda predačný pud. Rýchly pohyb bežca, cyklistu alebo napríklad dieťaťa môže automaticky spustiť reakciu prenasledovať nezvyčajne sa pohybujúci objekt. U psov však často nejde o to isté ako u veľkých šeliem. Môže ísť skôr o prenasledovanie z inštinktu, ktoré majú spojené s hrou alebo vzrušením,“ hovorí.
Dôležité je rozlišovať, v akej situácii sa pes nachádza. Pes, ktorý sa voľne pohybuje na turistickom chodníku s majiteľom, často nebráni svoje teritórium. Pes, ktorý vybehne z dvora, brány alebo chaty, už môže reagovať obranne.
„Keď bežím dolinou, kde je chatová oblasť, majiteľ ide len zaparkovať auto do dvora a z otvorenej brány po mne vybehne pes, to už môže byť hájenie teritória,“ vysvetľuje Ondruš.
Ak na vás beží voľne pustený pes, základom je nepanikáriť.
„Ak je to možné, spomaľte alebo zastavte svoj beh, hovorte pokojne a pevným tónom hlasu. Ja psa oslovím hneď, ako ho vidím: hej, ahoj kamoš, stoj. Pevný, razantný tón, ale nekričím. Pes musí cítiť moje sebavedomie,“ opisuje Ondruš.
Ak je pri psovi majiteľ, bežec má právo požiadať ho, aby si psa privolal a pripol na vôdzku. Strach zo psov nie je slabosť ani preháňanie. Majiteľ psa ho musí rešpektovať.
„Je na mieste zavolať na majiteľa a poprosiť ho, aby si svojho psíka pripol na vôdzku. Veľa bežcov môže mať strach zo psov a psovod to musí jednoznačne akceptovať,“ dodáva.
Pri psovi je dôležitá aj reč tela. Skúsený kynológ sleduje držanie tela, uši, chvost, pohľad, výraz, napätie aj srsť na chrbte. Varovným signálom môže byť stuhnuté telo, fixovaný pohľad, vrčanie, vycerené zuby, zježená srsť, výpady alebo obiehanie človeka. Ani prítulne pôsobiaci pes však nemusí byť úplne bezpečný, ak je stratený, vystresovaný alebo zranený.
„To, že je psík úplne prítulný v hore, neznamená, že jeho správanie sa nemôže zmeniť, keď s ním pôjdete k dedine medzi štekajúce psy alebo do auta. Vystrašenému psovi môže hocijaký stresový faktor spustiť obranný pud,“ upozorňuje Ondruš.
Ak nájdete strateného psa, najbezpečnejšie je zaznamenať lokalitu, odfotiť ho, skontrolovať identifikáciu len vtedy, ak sa to dá bez rizika, a kontaktovať majiteľa, obec, políciu alebo útulok. Ak vás pes pokojne nasleduje a situáciu vyhodnotíte ako bezpečnú, môžete s ním zísť k civilizácii. Ak kontakt nechcete, nehádžte po ňom kamene, nezaháňajte sa konármi a nesnažte sa ho odohnať agresívne.
Najväčším rizikom býva infekcia
Najčastejším miestom pohryznutia u bežca býva dolná končatina, najmä lýtko. Pes však môže zasiahnuť aj ruku, predlaktie, rameno, tvár alebo krk, najmä ak sa človek bráni alebo spadne.
Zuzana Mesárošová opisuje, že pohryznutia môžu vyzerať veľmi rôzne: od drobných vpichov po tržno-zmliaždené rany s nepravidelnými okrajmi.
„Keď sa pes zubom zahryzne do kože, vzniká nepravidelná rana s nepravidelnými okrajmi. Záleží od sily, rýchlosti a mechanizmu útoku. Niekedy pes len cvakne zubami, rana je malá a rýchlo sa zacelí, ale zároveň vznikne modrina a vstupný bod pre infekciu. Povrchovo môže vyzerať nevinne, no keďže je rana uzatvorená, môže sa zapáliť,“ vysvetľuje.
Práve infekcia je podľa nej najčastejšia komplikácia. Do rany sa môžu dostať baktérie zo slín, kože, srsti aj prostredia. Riziko existuje pri všetkých zvieratách, no malé a hlboké vpichy môžu byť zradné práve preto, že sa rýchlo uzavrú.
„Každé zviera má v ústnej dutine svoje baktérie. Keď je rana infikovaná, berieme stery na kultivačné vyšetrenie, aby sa určil pôvodca infekcie a citlivosť na antibiotiká,“ hovorí Mesárošová.
Infekcia sa môže prejaviť začervenaním, opuchom, zhoršujúcou sa bolesťou, hnisom, teplotou, horúčkou, obmedzením pohybu alebo tým, že človek nevie došliapnuť. Niekedy sa problém objaví až po jednom či dvoch dňoch.
„Môže sa stať, že pes pohrýzol niekoho na lýtku, na začiatku to vyzeralo v poriadku, ale o dva dni príde opuch, horúčka, človek nevie hýbať nohou a nevie došliapnuť. Vtedy už treba byť veľmi obozretný,“ upozorňuje chirurgička.
Pri menších zraneniach môže stačiť dezinfekcia, krytie, šetrenie končatiny a sledovanie vývoja. Pri väčšej rane, krvácaní, výraznej bolesti, opuchu alebo zhoršovaní stavu je potrebné chirurgické ošetrenie. Rany po pohryznutí sa pritom nie vždy šijú, pretože uzavretie infikovanej rany môže zhoršiť hojenie.
„Väčšina takýchto rán sa primárne nešije, pokiaľ nejde napríklad o tvár alebo veľký lalok kože. Dôvodom je riziko infekcie. Rana sa vyčistí, prekryje, podľa rozsahu sa nasadia antibiotiká a sleduje sa hojenie,“ vysvetľuje Mesárošová.
Dôležitou témou je tetanus a pri neznámom zvierati aj besnota. Po pohryznutí treba skontrolovať očkovanie proti tetanu. Ak pes alebo iné zviera nie je známe, lekár môže pacienta odoslať aj na infekčné pracovisko.
„Dôležité je byť zaočkovaný proti tetanu. Ak človek nie je očkovaný dlhšie ako desať rokov, pri väčšej rane sa okrem očkovania môžu podávať aj špeciálne protilátky. Keď je pes známy, musí ho vyšetriť veterinár. Problém je, keď je pes neznámy. Ak sa ho nepodarí dohľadať, človek to musí riešiť cez infekčné pracovisko,“ hovorí.
Ak vás pes pohryzie v teréne, prvým krokom je dostať sa do bezpečia.
„Nepanikáriť, hoci ľahko sa to hovorí. Skúsiť sa na chvíľu sústrediť na dýchanie človeka trochu upokojí. Ideálne je mať po ruke dezinfekciu, ranu prekryť, obviazať, na nohu nešliapať a ísť na ošetrenie k lekárovi,“ radí Mesárošová.
Ak bežec nič nemá a rana je len povrchová, nie je vhodné tlačiť do nej špinavé ruky alebo spotené tričko. Ak však ide o hlboké a silno krvácajúce poranenie, priorita sa mení: treba zastaviť krvácanie aj improvizovaným materiálom a volať pomoc.
Jedna vec však do rany určite nepatrí: psie sliny. Predstava, že pes ranu „vydezinfikuje“ oblizovaním, je nebezpečný mýtus.
„Mali sme pacienta, ktorý povedal, že mu rany bude oblizovať pes, lebo sa rýchlejšie zahoja. Toto nech nikto naozaj nerobí. U ľudí to tak nefunguje. Práve by sa zaniesli baktérie zo slín do rany, a to nechceme. Normálne treba použiť dezinfekciu,“ zdôrazňuje chirurgička.
Aj pri menších pohryznutiach, ktoré vyzerajú iba ako škrabance, je dôležité situáciu nepodceniť. Ak sa zviera zahryzlo, aj malé vpichy po zuboch, môžu pod kožou spôsobiť spočiatku neviditeľný problém, ktorý sa dá veľmi efektívne neutralizovať lekárskym vyšetrením.
„Pri malých rankách sa môže druhý deň ukázať modrina. Vtedy treba miesto šetriť, chladiť a odľahčiť. Ak je väčšia rana, krvácanie, bolesť alebo opuch, je lepšie nechať sa ošetriť chirurgom. Môžu vzniknúť malé rany po zuboch, ale pod kožou je pomliaždené tkanivo a hematóm. To sa môže vstrebávať niekoľko týždňov a bolieť alebo obmedzovať pohyb,“ dodáva Mesárošová.
Diviak, jeleň, ovčiarske psy a hospodárske zvieratá
Okrem medveďov a psov sa trailoví bežci môžu stretnúť aj s diviakmi, jeleňmi, kravami, koňmi či ovčiarskymi psami. Juraj Ondruš upozorňuje najmä na diviaka. Útok na človeka je síce ojedinelý, no môže byť veľmi nebezpečný, najmä ak ide o samicu s mláďatami alebo zranené zviera.
„Diviak je veľmi nebezpečný. Prirovnal by som ho k medveďovi. Väčšinou ujde v predstihu, ale samica s mladými prasiatkami alebo postrelený a zranený diviak vie byť veľmi nebezpečný,“ hovorí.
Ak zbadáte diviačie mláďatá, nepribližujte sa, nefotografujte ich zblízka a nesnažte sa s nimi manipulovať. Matka môže byť nablízku. Reakcia má byť podobná ako pri medveďovi: zastaviť, neotáčať sa v panike chrbtom, pomaly ustupovať a nechať zvieraťu únikovú cestu.
Jeleň v ruji môže byť potenciálne nebezpečný, hoci útoky na bežcov sú zriedkavé. Pri kravách, koňoch a hospodárskych zvieratách platí neprechádzať cez stádo, nebežať medzi zvieratá a rešpektovať oplotenie. Osobitnú pozornosť si zaslúžia ovčiarske psy pri stádach. Tie nemusia útočiť preto, že sú agresívne, ale preto, že robia svoju prácu: strážia stádo. Bežec by mal spomaliť, nebežať priamo medzi psy a zvieratá, obísť stádo veľkým oblúkom a nerobiť prudké gestá.
Čo mať vždy so sebou pri behu v meste a v horách
Pri krátkom mestskom behu si väčšina ľudí neberie takmer nič. V horách a na dlhších trailoch je však rozumné mať aspoň základ: nabitý telefón, možnosť odoslať polohu, malé sterilné krytie, obväz, dezinfekciu, prípadne liek proti bolesti, ktorý bežne tolerujete. Pri dlhších behoch v odľahlejšom teréne môže dávať zmysel aj elastické ovínadlo, núdzová fólia a pri rizikových trasách medvedí sprej. Ten však musí byť dostupný okamžite.
Návrat k behu po zranení nezávisí len od veľkosti rany. Aj malý vpich môže znamenať infekciu, hematóm alebo pomliaždenie tkanív, ktoré bolí dlhšie, než by človek čakal. Pri pohryznutí nejde o obyčajné porezanie.
K behu sa preto netreba vracať podľa ega, ale podľa hojenia. Ak rana červená, opúcha, bolí viac než predtým, je teplá, hnisá, človek má teplotu alebo nevie došliapnuť, beh musí počkať a zranenie má vidieť lekár.
Trailový beh nemá byť o strachu. Les je prirodzený priestor pohybu, ale nie je to kontrolované športovisko. Bežec v ňom zdieľa priestor so zvieratami, ktoré reagujú podľa vlastných inštinktov. Najlepšia stratégia preto nie je panika ani hrdinstvo, ale rešpekt, pripravenosť a pokojná reakcia.
Pri medveďovi je kľúčové neprekvapiť ho na krátku vzdialenosť, včas o sebe dávať vedieť, neutekať, nepribližovať sa a v rizikových lokalitách mať dostupný sprej. Pri psovi treba spomaliť alebo zastaviť, hovoriť pevným pokojným hlasom, neprovokovať ho a požiadať majiteľa o zabezpečenie zvieraťa. Pri zranení rozhoduje jednoduchosť: dostať sa do bezpečia, zastaviť krvácanie, ranu vydezinfikovať alebo prekryť, podľa rozsahu volať pomoc alebo vyhľadať lekára.
Vďaka tomu sa aj nepríjemné stretnutie v lese môže skončiť len zvýšeným pulzom – a nie zranením, ktoré bežca vyradí na týždne.
