Koncept masového štafetového behu priniesol na Slovensko pred viac ako desiatimi rokmi vtedajší manažér globálnej športovej firmy Štefan Šogor. „Ešte pred oficiálnym prvým ročníkom sme si všetko otestovali v pokusnom nultom ročníku. Zostavili sme družstvo, ktoré absolvovalo beh z Jasnej k Dunaju podľa nášho harmonogramu a našich inštrukcií. Systémom pokus – omyl sme sa snažili vychytať všetky nedostatky odvážneho projektu,“ opísal začiatky štafetového behu od Tatier k Dunaju jeho iniciátor a dlhoročný riaditeľ podujatia Štefan Šogor.
#vlozeny_clanok_14676_sirka#Kde čerpal presvedčenie, že takýto „americký“ formát štafetového behu si na Slovensku nájde svojich priaznivcov a zapustí mocné korene? „S podobnými akciami som sa stretával v USA, keď som tam pôsobil. Formát tohto štafetového behu ma oslovil, vyskúšal som si ho – a hľadal som na Slovensku spriaznené duše, ktoré by mi podobnú akciu pomohli urobiť. Našiel som ich vo firme Quinta Essentia Miloša Zagoršeka. On mi pri organizácii behu pomáhal naozaj od prvého nápadu. Išiel do toho so mnou naplno. Som rád, že som našiel zanieteného organizátora a propagátora zdravého behania. Bol jedným z tých, ktorí na Slovensku odštartovali bežecký boom. A zostal ním dodnes, hoci mnohí ľudia z jeho firmy už zmenili klubové farby, dodnes nám pomáhajú zabezpečovať naše bežecké podujatie. Zostali nám verní,“ pochvaľuje si Štefan Šogor osožnú spoluprácu.
O ZÁZEMIE SA STARAJÚ DESIATKY ĽUDÍ
Organizačný štáb tvorí okolo 130 pomocníkov. „Všetci presne vedia, čo majú na ktorom úseku trate robiť,“ pokračuje Štefan Šogor. Práve oni dvaja so Zagoršekom každý rok pred akciou aj niekoľkokrát dôkladne zmapujú celú trať, nanovo ju odmerajú a rozdelia jej úseky. Zároveň overia miesta odovzdávok, možnosti parkovania, objekty pre oddych a hygienu, preveria bezpečnosť celého úseku. A Štefan Šogor každý rok podstupuje nevyhnutnú tortúru okolo vybavovania všetkých možných povolení.
Keďže bežci Od Tatier k Dunaju prebehnú krížom cez päť krajov, papierovania je neúrekom. Od povolenia zo Správy Národného parku Nízke Tatry až po povolenie Divadla Aréna, že môžu využívať chodník okolo neho. O nevyhnutnej administratíve súvisiacej s týmto behom by sa dala napísať kniha…
Dať do pohybu masu ľudí po rôznych cestách-necestách je obrovská zodpovednosť. Preto Štefan Šogor každý rok tŕpne až do chvíle, kým všetci bežci nie sú bezpečne v cieli. Počas behu musí počítať so všetkým. Aj so zraneniami, zablúdením bežcov, búrkami a inými vrtochmi počasia. Zažil rok, keď s policajtmi, hasičmi, zdravotníkmi a záchranármi niekoľko hodín hľadali zablúdenú bežkyňu, ktorá omylom vybehla na diaľnicu. Nakoniec sa všetko dobre skončilo, lebo svoj omyl zistila, vrátila sa na pôvodnú trať a dokonca stihla včas odovzdať aj štafetu. „Dozvedeli sme sa to až vtedy, keď sme dorazili na miesto odovzdávky. Až vtedy sme si vydýchli úľavou, že sa jej nič nestalo. Bežať v noci po diaľnici je jednak zakázané a jednak životu nebezpečné,“ spomína Štefan Šogor na tieto krušné chvíle.
POTLESK, KTORÝ IM VLIAL NOVÉ SILY
„Mojím najväčším zážitkom za deväť rokov behu Od Tatier k Dunaju bol hneď prvý oficiálny ročník. Natrápili sme sa s ním, za pochodu sme odstraňovali prvé prekážky, s ktorými sme vôbec nerátali. Pomáhali sme si, povzbudzovali sme sa. Učili sme sa za pochodu, ako pripraviť takýto projekt. Veľmi náročné bolo rozdeliť 345-kilometrovú trať na 36 úsekov, ktoré mali viesť po cestách II. a III. triedy, resp. po lesných cestách. Nájsť miesta, kam možno prísť s autom, aby sa odovzdávka štafety uskutočnila pod naším pohľadom. Nájsť miesta na nocľah, stravovanie, parkovanie áut. Logisticky to bolo mimoriadne zložité,“ opisoval dianie na trati Štefan Šogor.
„Za všetku podstúpenú námahu sme sa dočkali neuveriteľnej odozvy. Keď sme dekorovali najlepších, všetci účastníci ceremoniálu sa postavili a začali nám tlieskať. Niečo perfektné! Ešte aj dnes mám z toho zimomriavky. Bolo to fantastické finále celej akcie. Dlhoroční bežeckí nadšenci, čo už mali ako športovci niečo za sebou, povedali, že také ovácie ešte po skončení pretekov nezažili. To bola ohromná vzpruha pre nás všetkých,“ zdôraznil Štefan Šogor. „Ten potlesk nás tak naštartoval, že sme po krátkom oddychu začali s kolegami chystať ďalší ročník. A tak to už ide desiaty rok. Vyrábame si stresy na pokračovanie a všetci sme veľmi šťastní, keď sa nikomu na trati nič nestane, keď všetci, aj s odreninami, škrabancami, pľuzgiermi, svalovicou a totálne vyčerpaní dobehnú do cieľa,“ tvrdí Šogor.
Podmienkou tohto nevšedného bežeckého víkendu podľa jeho zakladateľa je, že pretekári by mali prísť do Bratislavy totálne vyšťavení, rozbití, unavení. „Kto hľadá na pretekoch niečo iné, nech si vyberie iné preteky, nie naše,“ vysvetľuje.
