Veci sa naučil brať so zaťatou pokorou drevorubača už od detstva. Strávil ho v severnej Minnesote a bolo drsné. Sparťanské, plné odriekania. Už ako malý chystal drevo na kúrenie, pomáhal v domácnosti, plel záhradu, odpratával z nej kamene, v zime odhadzoval sneh. Žiadny luxus, veľa práce, málo hier a žiadna odmena. Keď si chcel niečo kúpiť, musel vyrobiť a predávať susedom limonádu.
Celá rodina poľských prisťahovalcov Jurekových znášala ťažký život mlčky. „Otecko hovorieval, že človek nemá na výber,“ uviedol Scott pre magazín Time.
Nenariekalo sa ani nad vážnym ochorením matky. Keď sa jej skleróza zhoršila, začal Scott so svojimi dvoma súrodencami len viac pracovať v domácnosťi. O jej chorobe sa nikdy nebavili. Jediné slovo o nej nepovedal ani ich otec. A matka, tá sa o svojej chorobe nezmienila ani náznakom. „U nás doma sa o veciach moc nehovorilo. Dodržiavalo sa jednoducho, že robíte aj veci, ktoré robiť nechcete. Bolo to do mňa vtĺkané od útleho veku,“ spomína.
Detstvo v ňom pritom zostalo skutočne vytesané. Naučilo ho istej odovzdanosti: proti osudu sa neprotestuje, človek sa s ním vyrovnáva. A tiež drine: „U nás doma sa tvrdo pracovalo, či ste chceli, alebo nie.“ Z detstva si ale odniesol ešte jedno: naučil sa spoliehať sám na seba a vystačiť si sám so sebou. Trávil sám celé hodiny rybárčením na nepokojných vlnách Lake Superior či lovom v prírode.
To všetko sa mu bude, keď sa stane bežcom, hodiť. Zatiaľ má ale ešte pred sebou dlhú cestu.
Utláčaný, čo sa rozbehol, aby našiel silu
A rozhodne neovplýva sebavedomím. Ostatní chlapci sa do neho navážajú, dávajú tichému, mlčanlivému mladíkovi hanlivé prezývky, robia si z neho posmešky. V tej dobe už behal, najskôr mu to síce nechutilo, radšej sa preháňal na lyžiach po zasnežených horách, potom ale prišiel behu na chuť.
Zavesil sa na v tej dobe najlepšieho bežca v regióne Dustyho Olsona, behávali spolu, Scott bol v cieli vždy beznádejne pozadu v úctivej vzdialenosti. V roku 1994 sa v dvadsiatich práve na Olsonovu výzvu zúčastnil Ultramaratónu Minnesota Voyageur 50 Mile Trail Race. Nič tak dlhého nikdy predtým nebežal, nikdy neubehol ani maratón, počas behu sa chcel vzdať, bol neznesiteľne vyčerpaný. Namiesto toho sa nakoniec zahryzol a dobehol druhý. Päť minút pred svojím idolom Olsonom. Utláčaný sa rozbehol.
Odvtedy behal nielen pre radosť, ale ani nie len kvôli medailám. Behal, aby nabral vnútornú silu. Po štúdiu fyzioterapie na vysokej škole totiž upadol do kolotoča práca – práca – práca. Veľa stresu v nemocnici, kde našiel zamestnanie, odpočinku sa nedočkal ani doma, prepracovanie si totiž nosil aj do vzťahu s manželkou Leah, ktorý sa kvôli tomu začal rúcať.
Tým častejšie behal. Odmieta ale, že by utekal pred problémami. Bola to vraj síce cesta, ako sa vymaniť z hádok a napätia, behanie v horách a po kopcoch pre neho ale neznamenalo ani útek, ani hľadanie návyku – drogy, aby zabudol na civilný život. „Beh a Ultramaratón mi pomohli naučiť sa, ako vziať život do vlastných rúk. Beh na vzdialenosť sto míľ vám dovolí prejsť ťažkými momentami vášho života,“ vysvetľuje. ,,Áno, kto zvládne sto míľ, získa sebadôveru s ktorou sa prenesie cez každodenné ťažkosti.“
Od víťazstva k víťazstvu
Scott Jurek zvládal desiatky, stovky míľ. Na konte mal už hocijaké úspechy, naozaj veľký pretek mal však ešte len prísť. Písal sa rok 1999 a nastúpil na štart pretekov Western States 100. Od začiatku sa ujal vedenia, aby ho udržal – až do cieľa. Bola to famózna jazda, ktorú si pretiahol až do roku 2005, preteky vyhral sedemkrát za sebou.
A okrem toho tiež napríklad stopäťdesiatdva míľový Spartathlon (ovládal ho od roku 2006 do roku 2008, vyhral trikrát po sebe) či Hardrock Hundred Mile Endurance Run a veľa ďalších. Nie vždy to bolo na pohodu, v roku 2005 Badwater ULTRAMARATHON sa po 112 kilometroch začalo jeho telo neovládateľne triasť, zvracal a nakoniec na trati skolaboval. Desať minút ležal bez toho, aby sa pohol. Potom vstal a dobehol v rekordnom čase prvý. Rok nato si víťazstvo zopakoval.
Vymenovávať všetky jeho víťazstvá nemá zmysel. Vo výpočte nechýba Colorado ‚s Hard Rock 100 Endurance Run (2007) ani Miwok 100K (2002, 2003, 2004). V roku 2006 síce v kaňone Barranca del Cobre tesne prehral s najrýchlejším mužom legendárneho severomexického kmeňa Tarahumara, ktorý sa preslávil behmi na dlhú trať, o rok neskôr sa ale do kaňonu vrátil a zvíťazil. Potom prišiel zlom. V jednom roku mu zomrela matka a prišiel i o ženu, Leah od neho odišla. Jeho bežecký kolega si vzal život. V roku 2009 neuspel na Western States, vynechal Spartathlon, na Ultra-Trail du Mont-Blanc skončil na hanebnom devätnástom mieste.
Vyzeralo to, že idol padá k zemi. A skutočne, prinajmenšom mal iné starosti ako myslieť na víťazstvo. Predovšetkým chcel prísť na to, kto vlastne je a čo je jeho úlohou.
Čistá cesta zenového bojovníka
Bežec sa zastavil, uchýlil sa do ústrania, mlčal, prevracal svoje vnútro naruby. Posledné roky drel, trénoval, sám a sústredený. Porazil tých najlepších z najlepších, prekonal všemožné rekordy, vyhral, čo mohol. A čo za to? Jeho manželka ho opustila pre iného bežca, jeho najlepší priateľ bežec spáchal v depresiách samovraždu. Duša jeho matky opustila dávno jej telo. To má za všetko svoje úsilie?
Zabudol na telo, zabudol na myseľ a snažil sa sústrediť na dušu. Dokonca navštívil šamanku, aby mu ju poodhalila. Si vodca, si učiteľ, povedala mu. Ako tomu ale rozumieť?
Upol sa na jednoduchosť. Mäso prestal jesť už v roku 1997, vegánom sa stal o dva roky neskôr, aj preto, že zlý jedálniček vinil z chronických chorôb, ktoré sa v jeho rodine objavovali, aj zo zdravotných problémov jeho pacientov o ktorých sa kedysi ako fyzioterapeut staral. Vždy tvrdil, že práve vegánstvo umožňuje jeho telu behať ďalej a behať rýchlejšie.
Teraz išiel ešte ďalej, prijal minimalistický životný štýl. Žiadne auto, žiadna televízia. „Ide o to žiť jednoducho, jesť, piť, podporovať sa, pomáhať si a byť sami za seba zodpovední,“ hovorí. A pochopil, že beh je toho súčasťou: vďaka nemu sa človek dostáva do spojenia s pôvodnou prirodzenosťou.
Potom sa vrátil na výslnie, v roku 2010 vo francúzskom Brive-la-Gaillarde urobil americký rekord v počte kilometrov odbehnutých za dvadsaťštyri hodín (zvládol ich 265), odniesol si striebornú zo svetového šampionátu a pomohol americkému tímu k bronzovej.
A behá ďalej a dobre. Možno aj preto, že beh je pre neho niečím iným ako honom za medailami. „Hoci chcem vyhrať, je pre mňa beh nástrojom sebapoznania,“ hovorí. A stále sa po dobehu do cieľa vždy zabalí do deky a čaká, kým nepribehne posledný pretekár, aby im mohol všetkým vzdať hold.
